Dva koncerty nového lisztovského festivalu

Novozaložený festival Franz Liszt 3 cities predstavuje vítané oživenie bratislavského hudobného života. Pod heslom „Liszt spája“ chce priblížiť hudobné a historické väzby medzi Bratislavou, Viedňou a Budapešťou a posilniť vnímanie Franza Liszta v kultúrnom povedomí mesta. Program sa pritom neobmedzuje na tradičné koncertné formáty, ale prostredníctvom rôznych koncertných priestorov a žánrovej otvorenosti hľadá aj netradičné cesty k publiku.

Každý z koncertov mal vlastný názov alebo motto, napríklad Poetický Liszt, Liszt na Dunaji, Organový Liszt či Liszt na hrade. Zvlášť treba oceniť, že oficiálny koncertný program doplnili výchovné koncerty a prednášky pre mládež na vybraných bratislavských školách, na ktorých sa mladí študenti konzervatórií a vysokých škôl mohli predstaviť s Lisztovými skladbami.

Navštívil som dva koncerty: umelecky zaujímavý, pianisticky profesionálny a dramaturgicky kreatívny koncert klavírneho dua bratov Kutrowatzovcov v Malej sále Slovenskej filharmónie a klavírny recitál Valentiny Lisitsovej v Moyzesovej sieni, ktorý sa recenzuje len ťažko.

Valentina Lisitsa je „špeciálny prípad“. Jej sólová kariéra sa začala na platforme YouTube, kde si vďaka mimoriadne vysokému počtu zhliadnutí získala veľkú popularitu. Nasledovali vystúpenia na významných koncertných pódiách a zmluva s vydavateľstvom Decca. V posledných rokoch na seba upozorňovala aj kontroverznými politickými postojmi.

Dramaturgia jej koncertu (18. 10.) sa niesla v duchu podtitulu Circus Liszt, čo malo pripomenúť Liszta-virtuóza. Celý program teda pozostával takmer výlučne z vysoko virtuóznych skladieb veľkého skladateľa, ktorý bol najmä v mladosti nepochybne aj mimoriadne nadaným šoumenom a „superstar“ svojej doby. Takýto obraz však zastiera Lisztovu skladateľskú genialitu a inovatívnosť, ktoré sa prejavujú aj v jeho údajne „plytkejších“ dielach, ako napríklad v geniálnej Uhorskej rapsódii č. 2.

Lisitsovej interpretácii však chýba umelecká hĺbka aj intelektuálna schopnosť vyjadriť tú jedinečnú kombináciu efektu, subtílnosti a obsahovej hĺbky, ktorá charakterizuje Lisztove takzvané virtuózne skladby. Žiaľ, často jej chýbajú aj základné klaviristické zručnosti ako kontrola tónu, diferenciácia jednotlivých hlasov a kultivovaná práca s pedálom.

Jej interpretačným krédom sa zdá byť: rýchlo–rýchlejšie, hlasno–ešte hlasnejšie... Ak pritom celé pasáže miznú v pedálovej hmle alebo – ako v obzvlášť krikľavom prípade v Mefistovskom valčíku, v povestnej pasáži so skokmi ku koncu skladby – netrafí ani dvadsať percent správnych tónov, považuje to zrejme len za „kolaterálnu škodu“, ktorá ju, zdá sa, príliš netrápi. Nebudem sa venovať každej skladbe osobitne, svoju kritiku jej hry však chcem ilustrovať niekoľkými konkrétnymi príkladmi.

Prvú polovicu koncertu tvorili transkripcie a parafrázy. Najprv zaznela predohra k opere Tannhäuser od Lisztovho zaťa Richarda Wagnera. Úvodný chorál pôsobil z hľadiska agogiky svojrázne, no keďže išlo o prvú skladbu večera, poslucháč bol ešte ochotný dať interpretácii šancu. Závažný problém nastal po crescende, keď má chorál zaznieť vo forte. Liszt tu geniálne preniesol orchestrálnu faktúru do klavírneho zvuku. Melódia chorálu sa nachádza v strednej polohe a rozdeľuje sa medzi obe ruky, zatiaľ čo basy, sprevádzajúc akordy a oktávy v pravej ruke, imitujú celý sláčikový aparát. V Lisitsovej podaní bolo počuť takmer výlučne dunivé basy a len občas niekoľko oktáv vo vyššej polohe. Chorál si poslucháč mohol nanajvýš domyslieť (ak skladbu poznal). To je pri interpretácii tohto diela zásadný problém!

To isté sa zopakovalo aj v sólovej verzii Totentanzu. Toto dielo, pôvodne napísané pre klavír a orchester, predstavuje Lisztovu mimoriadne originálnu hudobnú konfrontáciu so slávnym motívom Dies irae. V sólovej verzii musí, prirodzene, všetky hlasy zahrať sám klavirista. U Lisitsovej však bolo treba hneď na začiatku hľadať samotnú tému, podobne ako v Tannhäuserovi. V origináli ju hrajú dychové nástroje vo fortissime, no tu ju pohltilo búchanie sprievodu. Opäť veľký problém!

Ďalším leitmotívom jej interpretácie boli už spomenuté čo najrýchlejšie tempá. Vo vrcholnej časti predohry k Tannhäuserovi, v motívoch z Venušinho brala, sa za každú cenu snažila „dohnať“ pôvodné orchestrálne tempá. Dobre mienený zámer, no výsledok bol žalostný: celé pasáže zjednodušovala a namiesto pomerne náročných chromatických behov, ktoré Liszt zapísal z dobrého dôvodu, hrala jednoduché tremolá. Podľa môjho názoru tu už umelecká sloboda zachádza priďaleko… Aj keď ide o transkripciu.

Medzitým odznelo päť úprav Schubertových piesní. Práve tu sa ukázalo, že Lisitsa predsa len nie je úplne bez hudobného cítenia, napríklad v Ave Maria. Erlkönig však v jej podaní nebol ani desivý, ani tragicky mystický, ale pripomínal skôr lacného Freddyho Kruegera zo známej hororovej série. Človeku napadla otázka, či vôbec niekedy čítala (a pochopila!) Goetheho báseň…

Po prvej polovici koncertu som sa cítil pomerne presýtený a pochyboval som, či má umelkyňa ešte čo povedať. Druhá polovica sa začala výberom piatich koncertných etúd, ktoré mali z interpretačného hľadiska rozdielnu úroveň. La Campanella bola pomerne nevýrazná a bez šarmu, no technicky relatívne stabilná. Wilde Jagd pôsobila chaoticky a brutálne. Mefistovský valčík č. 1 bol miestami prinajmenšom svojrázny a – ako už bolo spomenuté – až smiešny. Nechápte ma zle: nesprávne tóny mi za normálnych okolností neprekážajú, ak ma umelec dokáže osloviť iným spôsobom. V tomto prípade ich spomínam len preto, že podľa môjho dojmu sa celý interpretačný prístup umelkyne zakladá na povrchnosti a diletantizme, pričom extrémne tempá a nenásytná túžba po efekte nevyhnutne vedú k množstvu nepresností. Poslednými dvoma skladbami oficiálneho programu boli Uhorské rapsódie č. 19 a č. 6. Ako sa dalo očakávať, nič nové som sa už nedozvedel...

Na hre Lisitsovej mi prekážalo mnoho vecí. Zvuk inak kvalitného klavíra Fazioli pôsobil zvláštne tlmene – akoby hrala forte pasáže neustále s ľavým pedálom. Jej dynamická architektúra bola po celý večer neuspokojivá. Skutočné vrcholy nemôžu vzniknúť, ak je už všetko pred nimi hlučné. Obzvlášť výrazne sa to prejavilo v Mefistovskom valčíku. Akoby sa Lisitsa snažila hrať rovnako svojvoľne a individualisticky ako veľkí klaviristi takzvanej zlatej éry – spomeňme Horowitza, Hofmanna či Friedmana – no bez inteligencie, šarmu, schopností a žiaľ, aj bez talentu, ktorý týmto umelcom umožnil dosiahnuť úplne inú, výnimočnú úroveň. Výsledkom bola žalostná paródia na tento spôsob muzicírovania bez akejkoľvek substancie. Veľa kriku pre nič!

Úplne odlišný poslucháčsky zážitok mi priniesol koncert dua Eduard a Johannes Kutrowatzovci s názvom Premenlivý Liszt (20. 10.). Na programe bola Lisztova vlastná úprava jeho symfonickej básne Orfeus a úpravy rôznych Lisztových skladieb pre klavír od Eduarda Kutrowatza. Zaznela aj pôvodná skladba Eduarda Kutrowatza In Rot – Dialogue on Croatian and Hungarian Themes for Two Pianos a veľmi pekný súbor jazzových úprav skladieb Dava Brubecka, takisto z pera Eduarda Kutrowatza.

Bolo skutočne príjemné počúvať také zohraté a skúsené duo. Každé hudobné gesto bolo presne na svojom mieste a bratia dýchali hudbou ako jeden človek. Mimoriadne zaujímavá bola pre mňa Eduardova skladba In Rot. Vyznačovala sa originálnym zvukovým jazykom a precízne vystavanými rytmickými prvkami, ktoré bratia interpretovali mimoriadne účinne, s jemným šarmom a humorom. Aj zvuková rovnováha oboch klavírov bola v akusticky nie celkom jednoduchých priestoroch Malej sály Slovenskej filharmónie výborná. Po Lisitsinom virtuóznom preťažení to bol v istom zmysle veľmi príjemný kontrast.

Na záver by som napriek svojej veľmi ostrej kritike koncertu Circus Liszt rád vyslovil organizátorom festivalu uznanie za vznik nového koncertného podujatia. Liszta je vždy dobré oslavovať, obzvlášť v našom regióne. Na oboch koncertoch bolo publikum početné a potlesk srdečný. Nepríjemne na mňa však zapôsobilo, že mnohí ľudia si počas koncertov vyťahovali mobilné telefóny a natáčali videá pre svoje príbehy na Instagrame či ktovie na čo ešte. Niečo podobné som si všimol už aj na BHS. Je škoda, že pre niektorých ľudí sa návšteva koncertu stáva udalosťou pre sociálne siete a hudba akoby bola len sprievodným programom.