Dôverne známe škrty

Nie je to tak dávno, čo Hudobný život informoval svojich čitateľov o zdanlivo prekvapivej novinke: Metropolitná opera v New Yorku mieri do Saudskej Arábie. Oficiálne ide o podporu kultúrnej výmeny. Neoficiálne? Zdá sa, že o súboj o prežitie. Perspektíva desiatok miliónov dolárov je očakávateľne lákavá – a zdá sa, že aj napriek tomu, že ide o hľadanie finančnej istoty v krajine, kde za slobodný umelecký prejav môžu ľudí uväzniť.

Aj štipka osobnej úprimnosti stačí na to, aby sme vedeli, že nejde o žiadny historický precedens. Zrejme ani v budúcnosti neuvidíme významnú kultúrnu inštitúciu, ktorá by v dileme o vlastnom prežití uprednostnila svoj kolaps pred finančnou injekciou od sponzora s problematickým profilom.

Koncom minulého roka sme sledovali rozpočtové škrty berlínskej samosprávy v kapitole kultúry, ktoré, pochopiteľne, viedli k protestom. Budúci rok zažijú Bayreuthské slávnosti jubilejný 150. ročník a aj tu došlo k okresaniu rozpočtu, čo povedie k zníženiu počtu plánovaných jedenástich opier na sedem a k zrušeniu štyroch plánovaných obnovených predstavení, vrátane Tannhäusera

a Majstrov spevákov norimberských. Namiesto novej inscenácie bude navyše uvedená špeciálna, poloscénická inscenácia Ringu. Festival, ktorý si pamätá dve vojny a niekoľko diktatúr, teraz zápasí s infláciou, nárastom nákladov na personál, techniku aj energie, a tiež s istou mierou apatie sponzorov.

V slovenskom prostredí nastal výrazný kontrast: rámcové financovanie veľkých, zriaďovaných organizácií, akou je napríklad Slovenská filharmónia, si zachovalo relatívnu rozpočtovú kontinuitu, zatiaľ čo nezávislá hudobná kultúra čelila a čelí výrazne arbitrárnejšiemu rozhodovaniu o projektových dotáciách. To sa nevyhlo kritike niektorých asociačných združení, ale aj širšej verejnosti.

Škrtá sa prosto tam, kde sa nedá rýchlo merať výsledok, a tak z plánov, vízií a umeleckého aj spoločenského rozvoja zostávajú len excelovské tabuľky. Hudobné umenie a jeho prax sa opakovane ocitajú v ekonomickej pasci, keď štát ustupuje v prospech iných priorít, verejná podpora nestačí a súkromné peniaze pritekajú s politickou agendou. Takáto je logika prežitia kultúrnych inštitúcií a aj v Metropolitnej opere to dobre vedia. Žiaľ, jedným z dôsledkov,

ktorý vzíde z tohto núteného kompromisu, bude kultúra, ktorej chýba hodnotová aj finančná stabilita. Aby hudba znela a aby sa divadlo hralo nie ako luxus, ale ako forma pamäti, to je ideál, o ktorý sa treba usilovať, a nie samozrejmosť, na ktorú si máme zvykať.

Od New Yorku cez Rijád, Berlín, Bayreuth až po Košice zasahujú kultúru škrty prakticky všade rovnako. V tejto situácii, ktorú kultúrnym manažérom a organizátorom môže sotva niekto závidieť, sa však zjavuje aj pravá tvár kultúry. Na konci dňa totiž zostane len to, čo sa nedá kúpiť, a to bude žiť bez ohľadu na akékoľvek financovanie. Nie, neupadáme a neblížime sa ku koncu, nech sa ním v tomto kontexte myslí čokoľvek. Hudbu a kultúru nerobí večnou rozpočet, ale ich schopnosť prežiť aj vtedy, keď čelia šetreniu na nemateriálnych hodnotách.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)