Dodržiavanie pravidiel dáva pocit slobody
Dodržiavanie pravidiel dáva pocit slobody
Ostatné dva roky boli pre PETRA ZAJÍČKA v znamení dvoch významných jubileí. Tým prvým bola v roku 2023 polstoročnica súboru Musica aeterna, najdlhšie pôsobiaceho súboru pre starú hudbu na Slovensku, a tým druhým minulý rok jeho 70. narodeniny. Obe tieto výročia oslávil v lete spolu s rodinou, kolegami zo súboru a blízkymi priateľmi v záhrade Albrechtovho domu. Na mieste, kde Musica aeterna začínala a kam sa aj po dlhoročnej rozsiahlej rekonštrukcii vrátila. Za tie roky sa nazbieralo veľa spomienok a vedomostí. Debatu, ktorú sme s ním viedli počas osláv v Albrechtovom dome, sme pre Hudobný život rozšírili o viaceré, aj neformálne fakty...
Adam Štefunko: Pán Zajíček, vaša hudobná kariéra siaha cez polstoročie. Keď si spomeniete na vaše začiatky, hudobnú minulosť, ale aj súčasnosť, čo považujete za najdôležitejšie míľniky svojho hudobného života?
Moja hudobná kariéra sa začala nenápadne, boli to pravidelné návštevy ĽŠU s polovičnými husličkami. O nejakom talente som vtedy nič netušil. Naopak, plakal som, keď som musel cvičiť, zatiaľ čo ostatní kamaráti hrali futbal. Neskôr sa niečo vo mne prebudilo a hudba ma začala zaujímať, dokonca aj baviť.
V adolescentnom veku som sa popri husliach venoval aj dychovým nástrojom, akými sú tenor v dychovej hudbe alebo tenorsaxofón v tanečnej skupine. To bolo pre mňa vskutku veľmi vzrušujúce. Nemôžem, samozrejme, zabudnúť na ľudovú hudbu s cimbalom v súbore Trenčan, to ma poznačilo na celý život. Priateľstvá z gymnaziálnych čias udržiavam do súčasnosti. Áno, toto bol vlastne jeden z kľúčových míľnikov pri rozhodovaní, ako ďalej naložiť so svojou budúcnosťou. A rozhodol ten na začiatku utajený talent, láska k hudobnému interpretačnému umeniu. Ako sedemnásťročný mladík som absolvoval prijímacie skúšky na Konzervatórium v Bratislave, bol som prijatý, a tak sa začala moja hudobná bratislavská odysea. Úplne najdôležitejším míľnikom však zostáva stretnutie s profesorom Jánom Albrechtom...
AŠ: Zastavme sa hneď pri Jánovi Albrechtovi. Ako vás ovplyvnil počas študentských čias? Aký to bol človek?
Kto bol prof. Ján Albrecht? Moja odpoveď bude stručná. Bola to inštitúcia. O rozmeroch jeho osobnosti sa v krátkosti hovoriť ani nedá. Dovolím si parafrázovať niečo, čo som už kedysi vyjadril. Aj my, vtedy mladí študenti, budúci umelci, sme mali právo dýchať opar slobody, pochybnosti a zodpovednosti. Na Kapitulskej č. 1 žilo vďaka prof. Jánovi Albrechtovi fórum kreativity, novosti, bizarnosti a hedonizmu.
Pri vedení súboru bol vždy zvedavý, ako ním pripravená hudba vlastne znie. Často to bol pokus-omyl, hudobnej literatúry bolo poskromne, preto aj sám rozpisoval hudbu z rôznych dostupných antológií.
Michal Klas: Peter, mohol by si bližšie opísať, ako to bolo s tvojím začiatkom v súbore Musica aeterna a ako si sa spoznal s Jankom Grénerom?
To bola akási šťastná náhoda. Stretli sme sa v roku 1975 na ulici a Jano ma oslovil s tým, že by v súbore potrebovali ďalšie husle. Ja som súhlasil, s rešpektom, lebo chodiť do bytu profesora konzervatória bolo pre mňa nepredstaviteľné. Prijatie bolo milé a neformálne, rozbalil som si husle a hrali sme...
MK: Ako si spomínaš na svoj prvý koncert s Musicou aeternou?
Bol to koncert na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1975, hrali sme v Klariskách a na programe boli diela Dufaya, Obrechta, Compèra, Josquina des Prés, Johannesa Japarta, Giovanniho Gabrieliho, Antonia Scandella, Vejvanovského, Scheina, Monteverdiho, Hasslera či Carissimiho...
Nacvičovanie bolo veľmi náročné, veď išlo o prvé vystúpenie súboru Musica aeterna na BHS, vychýrenom medzinárodnom hudobnom festivale. Už samotný fakt, že sme tam mohli vystúpiť, bol veľkým úspechom, nároky na kvalitu hudobného telesa boli v tom čase veľmi vysoké.
MK: Kedy a ako si sa ty, resp. členovia súboru dozvedeli o historicky poučenej interpretácii? Aký bol prechod na historické nástroje? Odolával spočiatku tejto zmene Ján Albrecht?
Snahou súboru, zvlášť v období, keď sme boli komorným súborom Slovenskej filharmónie, bolo presadiť sa aj komerčne na medzinárodnej barokovej scéne. Spočiatku išlo najmä o účinkovanie na festivaloch v západných krajinách. Práve fakt, že sme v rokoch 1986–1989 interpretovali starú hudbu na moderných nástrojoch, bol najväčšou prekážkou. V tom čase som ako koncertný majster problémy konzultoval a hľadal riešenia, ako vymeniť moderné nástroje za historické alebo ich kópie. Stretnutie s českou flautistkou Stanislavou Švecovou, ktorá študovala v Holandsku, jej argumentácia a prezentácia možností boli presvedčivé a ukončili naše váhanie.
Pár rokov trvalo, kým sa nám to podarilo, až sme napokon 7. novembra 1989 odohrali na ŠtrbskomPlese prvý koncert na dobových nástrojoch. Rovnako v tom istom roku v septembri sme hrali prvý koncert vo Versailles a zároveň posledný koncert na moderných nástrojoch.
MK: Ako si sa spoznal s manželkou Kamilou Zajíčkovou a kedy sa stala súčasťou Musicy aeterny?
Kamila bola mojou súborovou kolegyňou od roku 1978. Mali sme spoločné vystúpenia a naše priateľstvo prerástlo do manželského vzťahu.
MK: Čo považuješ za svoj najväčší úspech v súvislosti s Musicou aeternou?
Myslím si, že tým úspechom by mohlo byť medzinárodné uplatnenie a zaradenie súboru medzi popredné európske hudobné telesá v oblasti interpretácie starej hudby. Ako umelecký vedúci som hľadal cestu, ako vyriešiť ťažkosti a posunúť súbor ďalej do európskych či svetových súvislostí. Po tvrdých prípravách sa nám svet odvďačil početnými zahraničnými cestami a množstvom koncertov, ktorých bolo viac ako 1 100. Do zahraničia sme chodili vždy pripravení na sto percent. Až do toho smutného roka 2005, keď bol náš súbor vyčlenený zo Slovenskej filharmónie, prichádzali nové pozvania na koncerty, ale aj na kooperačné projekty.
AŠ: Počas svojej existencie si súbor Musica aeterna vytvoril nespočetné množstvo kontaktov so slovenskými, českými, ale aj zahraničnými súbormi, interpretmi a odborníkmi na oblasť starej hudby. Ktoré z týchto spojení považujete za najvzácnejšie?
Mali sme veľké šťastie, že na Slovensko zavítal najprv v januári 1988 Andrew Parrott a v máji toho istého roku dve dôležité osobnosti z Francúzska. Bol to muzikológ, estetik a spisovateľ Philippe Beaussant, zakladateľ Barokového centra vo Versailles, a hudobník, výrobca historických nástrojov Marc Ecochard.
Ich prvá návšteva iniciovala enormný progres v našom súbore. Našli u nás usilovných hudobníkov, ktorí chceli každý deň dosiahnuť viac. Oproti ostatným európskym barokovým zoskupeniam, vtedy už komerčne etablovaným v barokovom svete, našli u nás balans a rovnováhu v chápaní štýlových odlišností. Búrlivý taliansky element, ako aj francúzsku noblesu a jemnosť. Ich pričinením sme sa dostali k účinkovaniu do Versailles, ktoré sa neskôr opakovalo aj viackrát do roka.
V 90. rokoch sme udržiavali aktívne kontakty s českými hudobníkmi, spoločne sme hrali na Slovensku i v Česku. V čase pôsobenia Dr. Alžbety Rajterovej ako riaditeľky Slovenskej filharmónie a za jej výdatnej podpory u nás hosťovalo množstvo špičkových umelcov. So súborom pravidelne spolupracovali významní špecialisti na starú hudbu ako Christophe Coin, Paul Colléaux, Paul Goodwin, Peter Harvey, Edward Higginbottom, John Holloway, Jan Kleinbussink, Catherine Mackintosh, Charles Medlam, Siegfried Pank, Andrew Parrott, Christoph Rousset, Simon Standage, Stephen Stubbs, Melvyn Tan, Olivier Schnebeli, John Toll a iní.
Popri koncertoch sme realizovali workshopy, ktoré nás obohacovali a posúvali dopredu. Mimoriadna spolupráca s Compagnie de Danse l’Eventail s jej umeleckou vedúcou Marie-Geneviève Masséovou priniesla viaceré účinkovania v baletných projektoch vo Francúzsku, Česku aj na Slovensku. Dokonca sa náš súbor mal koncom 90. rokov stať rezidenčným hudobným telesom práve vtedy vznikajúceho barokového divadla vo Francúzsku, ktorý bol myšlienkou Philippa Beaussanta a Marie-Geneviève Masséovej. Žiaľ, projekt nebol úspešne dokončený.
AŠ: Vaše umelecké pôsobenie v oblasti starej hudby sa nespája len so súborom Musica aeterna. Ako vás obohacujú ďalšie aktivity, napríklad účinkovanie v iných súboroch či výskumná a pedagogická práca?
Áno, účinkoval som aj v iných súboroch v zahraničí. Prvým bol Haydn Sinfonietta Wien, kde som sa striedal na poste koncertného majstra so svetoznámym husľovým virtuózom Simonom Standageom. Ako hosť som viedol súbory v USA, Francúzsku, Rakúsku, Česku, Španielsku, Poľsku a iných štátoch. Po roku 2005 som prijímal ponuky na hosťovanie ako koncertný majster predovšetkým do súborov Czech Ensemble Baroque a Ensemble Inégal, s ktorými som absolvoval aj niekoľko zahraničných ciest. Bola to obojstranne užitočná spolupráca, nový repertoár a striedajúci sa kolegovia.
Svet objavovania zabudnutých diel ma stále fascinuje, láka ma skúmať ich pramene a poslanie. Aj v súčasnosti sa zaoberám prepisom a tvorbou partov koncertov z piaristického fondu zo Svätého Jura. Na tohtoročnom festivale Dni starej hudby by sme tento repertoár chceli uviesť v pôvodnom kostole piaristov vo Svätom Jure. Ako pedagóg na HTF VŠMU dostávam koncertné príležitosti aj do interdisciplinárnych projektov, spájajúcich hudbu a balet, do vokálno-inštrumentálnych projektov či malých operných predstavení. Táto práca ma napĺňa a dáva mi nádej, že aj študenti sa dotknú diel, ktoré ich obohatia.
AŠ: Zaujímavé je aj vaše pôsobenie mimo starej hudby. Založili ste súbory Miméza a festivalový orchester Apollo...
Súbor Miméza vznikol na podnet Francúzskeho inštitútu v Bratislave. Mali sme skvelú spoluprácu počas našej existencie v Slovenskej filharmónii, podporovali náš súbor i francúzskych sólistov, ktorí s nami účinkovali. Keďže vo Francúzskom inštitúte sú malé priestory, založil som menší súbor, ktorý tam interpretoval komorné vokálne a inštrumentálne diela. Orchester Apollo vznikol ako teleso, ktoré stratilo priamu závislosť na domácich telesách a jeho obsadenie a účinkovanie bolo viazané na projekty v rámci festivalu Dni starej hudby.
AŠ: Známy je aj váš vzťah k ľudovej hudbe a starému jazzu. Nachádzate nejaké paralely medzi týmito žánrami a starou hudbou?
Sloboda a variabilita... Zdanlivo to znie jednoducho, ale pozor, aj tu sú pravidlá, ktoré udávajú rámec, a napokon práve ich dodržiavanie nám dáva pocit slobody. Fascinuje ma ten spoločný fenomén, že každé jedno predvedenie, okrem nahrávky CD, môže priniesť inú energiu alebo zážitok.
AŠ: Čo robíte rád, ak sa práve nevenujete nejakej hudobnej aktivite?
Rád cestujem po svete a spoznávam odlišnosti, gurmánske špeciality, dobré víno a aj inú hudbu. V lete je to výdatné plávanie v mori, v zime dobrá lyžovačka v Tatrách, čo sa aj v tomto roku vydarilo. Som aj záhradkárom, pestovateľom plodín pre zábavu. V lete trávime veľa času s manželkou na chalupe, zbierame huby, údime syry a pstruhy, zabávame sa pri ohníčkoch, pripravujeme drevo na zimné kúrenie. Najväčším relaxom je pre mňa vysokohorská turistika a fyzická práca.
MK: Myslíš si, že Musica aeterna má potenciál vydržať a jedného dňa osláviť 100 rokov?
Podstatou zostáva viera v zmysel činnosti súboru. Ak sa stane jedným z mnohých, tak môže byť v ohrození. Naše súčasné piliere stoja na diverzifikácii hudobného prejavu aj v kontexte rôznych štýlových odlišností a bizarností. Každodenný návrat k analýzam hudobného textu a zrozumiteľný výklad jeho významu s použitím účinných autentických interpretačných prostriedkov obhajuje zmysel činnosti.
Interpretácia, teda výklad textu, je pomerne zodpovedná činnosť, historická hudba má zostať sama sebou, máme rešpektovať jej originalitu. Dnes už vieme dosť na to, aby sme museli alebo boli nútení vytvárať ďalší „univerzálny“ interpretačný štýl v starej hudbe. Rozhodne sa treba vyvarovať zaostalosti a priemernosti a čo najviac sa priblížiť k esencii hudobného diela.