Dmytro Udovychenko a ŠFK v Žiline

11. 4. 2025

Žilina, Dom umenia Fatra

Allegretto Žilina

Dmytro Udovychenko, Štátna filharmónia Košice, Felix Mildenberger

Šostakovič – Weinberg 

Festival Allegretto Žilina je nielen príležitosťou zažiť mladých sólistov s už rozbehnutou medzinárodnou kariérou, ale aj počuť na relatívne subtílnom pódiu Domu umenia Fatra, sídle miestneho Štátneho komorného orchestra, symfonické telesá. Štátna filharmónia Košice nasýtila nielen hlad žilinského publika po symfonickom repertoári, ale priniesla aj ambiciózny program s výnimočným sólistom.

Ukrajinský huslista Dmytro Udovychenko je minuloročným víťazom jednej z najprestížnejších husľových súťaží, bruselskej Súťaže kráľovnej Alžbety. 25-ročný rodák z Charkova zapôsobil v Žiline nielen pôsobivým zamatovým tónom, ale najmä interpretačným vkusom, vďaka ktorému v jeho prejave absentuje nadužívanie preexpenovaných výrazových prvkov či akýkoľvek lacný afekt. Z tohto pohľadu sa javí ako vhodný interpret Šostakovičovho 1. koncertu, s ktorým zvíťazil vo finále  bruselskej súťaže. 

Šostakovičov op. 99 vzbudzuje apriórne vzrušenie a očakávania, keďže nie je často programovaným dielom ani ľahkým sústom na pódiu či v hľadisku, no pripraveného koncertného návštevníka dokáže mimoriadne odmeniť. Napriek tomu, že dosiahnutiu ideálnej hĺbky psychologického ponoru bráni Udovychenkovi predsa len ešte mladý vek, bolo doslova od prvých tónov zrejmé, že intímny koncert písaný pre Oistracha koncom 40. rokov v atmosfére ždanovovskej šikany a teroru voči umeleckej a intelektuálnej obci, veľmi pristane jeho hudobníckemu naturelu. Šostakovič vtlačil dobovú atmosféru najmä do prvej časti koncertu, v ktorej hlas sólových huslí plynie permanentne v pomalom pohybe v skľučujúcej až úzkostnej atmosfére bez akýchkoľvek koncertantných ambícií. Udovychenko zvolil výstižne potlačenú emóciu, s ktorou na tomto psychologicky náročnom teréne veľmi dobre dramaturgicky pracoval. Štvorčasťový symfonický koncept pokračuje rýchlou časťou s typickým šostakovičovským motorom, v kontrapunktickej spleti hlasov, nevďačnej najmä pre dychovú sekciu. Ani v tretej, opäť pomalej časti Udovychenko nepodľahol zvodom svojho vyzývavého nástroja a neskazil chuť melodiky, ktorá je oproti abstraktnejším líniám prvej časti spevnejšia a sladkosťou odkazuje na inšpirácie tradičnými židovskými melódiami. Svedčala mu aj intímna kadencia, kulminujúca atacca do záverečnej infernovej burlesky. 

Pre košický orchester bola efektnejšou príležitosťou nasledujúca 3. symfónia Mieczysława Weinberga, autora, ktorého dielo je posledné roky hladne objavované naprieč Západom a prezentované práve vo vďačných paralelách so Šostakovičom. Podarilo sa to v tomto prípade aj preto, že symfónia vznikala v tom istom období ako Šostakovičov prvý koncert pre husle. 

Weinbergova symfónia z konca 40. rokov je zaujímavou ukážkou vkusného uchopenia práce s materiálom tradičnej hudby bez podľahnutia tendenčným politickým tlakom prvoplánového socialistického realizmu. Najprv étericky bukolická, neskôr hravá, koketujúc aj s tmavšími farbami, ktoré sú intenzívne prítomné najmä v tretej, dramatickej časti. Štátna filharmónia, ktorá sa už dlhšie profiluje i cez repertoárové rarity a žne úspechy svojimi nahrávkami na Rádiohlavách, nesklamala, aj keď bolo zrejmé, že Weinbergova symfónia vyžaduje veľkorysejší akustický priestor a prejav 35-ročného nemeckého dirigenta Felixa Mildenbergera neoplýval inšpiratívnymi gestami.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 4/2025.)