Démon ideologických kritérií
Pri príležitosti 35. výročia Nežnej revolúcie prinášame príhovor riaditeľa Hudobného centra IGORA VALENTOVIČA v bulletine nedávno skončeného medzinárodného festivalu Melos-Étos 2024
(7. – 14. novembra).
Vážení festivaloví hostia,
festival Melos-Étos si pri svojom vzniku v roku 1991 zapísal do rodného listu medzi inými aj nasledujúce ciele: priniesť na naše koncertné pódiá minulým režimom proskribovanú tvorbu domácich autorov, uviesť po dobe „normalizácie“ staršie i nové diela svetovej avantgardy 20. storočia a raz a navždy zbaviť koncertnú dramaturgiu démona ideologických kritérií, ktorými filtroval komunistický mocenský aparát skladateľské techniky, námety, poetiky a estetické obsahy a delil ich (tak ako ich nositeľov) na prípustné a nežiaduce.
No tak, ako to už v živote chodí, ani tie najlepšie mienené i vykonávané rehabilitácie neodstraňujú zranenia a ujmy bez následkov. Jazvy zostávajú. Tak sa aj po prvom i ďalších ročníkoch cyklicky vracali diskusie o miere naplnenia predovšetkým prvého cieľa a zostávajúce dva sa vo víre prudkých spoločenských zmien, vplyvom demokratizácie a decentralizácie kultúrnych politík považovali za navždy vyriešené. Potvrdili to nielen programy ďalších ročníkov festivalu, ale aj stovky programov a dramaturgií iných koncertných a festivalových podujatí organizovaných ďalšími subjektmi zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry.
Ak niekedy existovalo akési unisono v našom komplikovanom hudobníckom priestore skladateľských a interpretačných eg, tak ním bola zhoda, že politika viac na tvorcov a interpretov nevyvíja tlak, ktorým by ich kastovala, navigovala, jedných favorizovala a iných odsúvala či zatracovala. Túto funkciu prebral na seba takmer okamžite (na krátku chvíľu) v zárodkoch sa rodiacej demokratickej spoločnosti hudobný priemysel, ktorý však po bleskovej rekognoskácii možnej výnosnosti odvetvia odsunul celú oblasť našej klasickej hudby vrátane hudby súčasnej a experimentálnej zo stola záujmu ako nepotrebnú a zbytočnú, resp. z ekonomického hľadiska ako úplnú stratu času. Ak sa aj objavilo z času na čas nejaké pnutie (čo hrať viac, čo menej, čo treba a čo netreba, čo by sa malo a čo nie a pod.), dialo sa to na úrovni osobnej, skupinovej, alebo v oblasti spoľahlivo odumierajúcej umeleckej kritiky, v oblasti „umeleckej konkurencie“, ale nie na úrovni rozhodnutí alebo záujmov aktuálneho politbyra či iného typu politického establišmentu.
Keď dnes čítame zborník príspevkov sympózií prvého a druhého ročníka festivalu Melos-Étos (Hudba a totalita, 1991, Hudba ako posolstvo, 1993), ktorých autormi boli z veľkej väčšiny minulým režimom postihnutí autori a muzikológovia venujúci sa profesijne témam oboch sympózií, zaujme nás v týchto textoch jedna navracajúca sa téma, a to rovnaká alebo veľmi podobná schéma politického ovládnutia a reglementácie kultúry v celom komunistickom bloku do roku 1989. Zároveň si však nemožno nevšimnúť vo všetkých textoch nevyslovený pocit bezradnosti v spôsobe reagovania na desiatky rokov trvajúcu denunciáciu a útoky na „nežiaducu“ tvorbu a jej tvorcov (nielen v dobe totality, ale aj krátko po prevratoch) a úplnú stratu ostražitosti voči možným ohrozeniam, ktoré by mohla spôsobiť v nastupujúcej demokracii legitímne nadobudnutá politická moc. Časť textov vníma nové nebezpečenstvo pre oblasť kultúry a umeleckej tvorby, to však spravidla súvisí so žraločou náturou kapitalizmu, či dovtedy nezažívaným a nezažitým odcudzením (ako jej následkom). Stará hrozba návratu politického dozoru nad kultúrou však akoby bola navždy zažehnaná...
Krátko po revolúcii (v mysliach umeleckých vydedencov), ale rovnako ani v predošlých troch desaťročiach, a predovšetkým po našom začlenení sa do euroatlantických štruktúr (v reálnom kultúrnom živote) nám skrátka nenapadlo, že kultúra a umenie môžu ešte niekedy prísť o svoju bázu – o svoju autonómiu –, a že sa môžu stať územím hodným politickej invázie. Bolo by popretím základnej myšlienky nášho festivalu a proti jeho duchu, ktorý sa zrodil z étosu novembrovej zmeny, z autentickej túžby po duchovnej a fyzickej slobode, ak by som nekonštatoval, že dnes zažívame otvorenú reštauráciu metód, ktorými si politická moc – za výdatnej pomoci mocenských nástrojov – s nebývalou bezohľadnosťou, cynizmom a potešením nárokuje byť jediným a konečným arbitrom kultúrnych, umeleckých (estetických) hodnôt a etických noriem života. K týmto nástrojom rátam predovšetkým zvrchovanú moc nad profesijnou existenciou jednotlivcov a celých závislých inštitúcií a úplnú kontrolu nad financovaním na podporu odkázaného občianskeho sektora, ktorý je – o tom som skalopevne presvedčený – nevyhnutnou, nespochybniteľnou a nenahraditeľnou súčasťou demokratickej kultúry a zabezpečuje jej vitálne funkcie rovnako významne ako sektor zriaďovanej kultúry.
Apetít politikov na postupné ovládnutie podoby umenia a kultúry rastie úmerne nárastu rozdielnosti ponímania ich funkcií v našom spoločenskom živote u kultúrnej obce. Politici spochybňujú diela, interpretov, tvorcov, výstavy, inscenácie, témy, poetiky, kurátorov, manažérov, vlastne čokoľvek z kultúrnej infraštruktúry, čo nepasuje do ich zámerov. Čo je najhoršie, do ich politických zámerov. Kultúrna scéna sa stala v poslednom roku vďačným objektom politického boja a zdá sa, že ním zostane, pokiaľ sa bude jej fackovaním a znevažovaním dať získať čo i len jeden voličský hlas. Údajne ide pri atakoch na jednotlivcov z kultúrneho prostredia a na kultúrne subjekty o uplatnenie rovnakého práva ako používajú predstavitelia kultúrnej scény svojím kritickým postojom voči politike a politikom. Som presvedčený, že je to hlboký omyl.
Z povahy spoločnosti, v ktorej dnes žijeme, je každý (v medziach zákona) voličom a má právo sa vyjadriť k práci politika vo verejnej funkcii. Na druhej strane, nie každý politik (s nespochybniteľným právom osobného postoja a preferencií) je divákom, poslucháčom, čitateľom alebo iným užívateľom umenia či iných kultúrnych statkov a len promile z politikov patrí k fundovaným odborníkom či profesijne erudovaným jedincom s nárokom na meritórne vyjadrenia sa na margo umeleckého diela, výkonu či inej špecializovanej umeleckej resp. kultúrnej činnosti. Napriek tomuto faktu zažívame vyjadrenia, politické diskusie a tlačovky, kde politika odbornosťou nielen pohŕda, ale je na tento postoj ešte aj hrdá. To je abnormálnosť, ktorú si mladá Slovenská republika nepamätá.
Nepíše sa to ľahko, ale denno-denne sme toho svedkami: politikmi sa ľudia stávajú čoraz častejšie vďaka masívnym kampaniam a peniazom do nich naliatych počas niekoľkých mesiacov. Na rozdiel od toho sa rešpektovanými umelcami či tvorcami možno stať iba po náročnom štúdiu, nepredstaviteľnom úsilí a desaťročia trvajúcej a nikdy nekončiacej drine. Rovnako kýmkoľvek dobre pracujúcim v zložitom súkolí kultúrnej a umeleckej infraštruktúry sa človek nestáva šibnutím čarovného prútika, politickou nomináciou a už vôbec nie apanážou. Požadovať od nás, ktorí pracujeme v slovenskej kultúre, žijeme ňou a pre ňu, aby sme z nej odišli (ako nás k tomu politici rozhorčene vyzývajú), ak sa chceme vyjadrovať ku kultúrnej politike, je nielen upretím práva, ale predovšetkým nepochopením našej základnej občianskej a profesijnej povinnosti. Veď predsa ide o kultúrnu politiku!
Netreba veľa hovoriť o fenoméne pomsty na kultúre, ktorý je v živých diskusiách kultúrnej obce prítomný. Stačí povedať, že to, čo sa dnes s kultúrou a v kultúre deje, pociťuje významná časť tejto obce ako trest, revanš za kolektívnu vinu, ktorá jej bola prisúdená za aktívny odpor voči politike podmaňovania si kultúry silou a zastrašovaním. V každom prípade pociťovanie, nech je v živote jednotlivca a komunít akokoľvek dôležité, bázu na vecnú komunikáciu zrejme nevytvorí. Čo však vyjadriť rozhodne treba, je výhrada k pochopeniu a uchopeniu kultúry politikmi v našom dnešnom živote. Naše najvyššie politické a kultúrno-politické inštancie si dnes otvorene a opakovane stotožňujú kultúru so zábavou. Existuje niečo toxickejšie, paralyzujúcejšie a znevažujúcejšie voči jej súčasným či minulým nositeľom vrátane jej zakladateľov? Dostali sme sa naozaj na úroveň, na ktorej sa chceme konfrontovať s umeleckým vzťahom človeka k svetu a blížnemu iba moralizovaním alebo rehotaním?
Pre mnohých kulturológov je pojem kultúry široký, značí prosto spôsob života v jeho rozličných historických a geografických súradniciach; pre iných koncentrovanejší a hlavne deskriptívny – opisujúci, charakterizujúci vybrané formy pretvárania a osvojovania si sveta, činnosti a aktivity vytvárajúce „sektor“ (umenia, jazyk, knižná kultúra, architektúra atď.). Stále sú však živé a prítomné aj koncepty a pohľady vracajúce sa ku klasickému, pôvodnému významu slova cultura (z lat. colere): pestovať, starať sa, zušľachťovať, pôvodne pôdu, v prenesenom význame, počnúc Cicerom, zušľachťovať, vzdelávať ducha, človeka. Som hlboko presvedčený, že napriek všetkým prietržiam v klasickej tradícii, ktoré sa v histórii odohrali – áno, často najmä vinou bezmedznej túžby po moci – stojí za to pripomínať si tento koncept a napĺňať ho overeným i novým obsahom. Žiaden iný dotyk so svetom ako kultúrny nám tento osobitý vzťah, túto jedinečnú ľudskú mohutnosť, ktorou sme spojení so živými i tými, ktorí už nie sú medzi nami, nesprostredkuje.
Dvadsiateho deviateho augusta tohto roka zomrel skladateľ Miroslav Bázlik, posledný z troch skladateľov-členov festivalového výboru prvého ročníka festivalu Melos-Étos z roku 1991 (ďalšími dvomi boli Ilja Zeljenka /1932–2007/ a Roman Berger /1930–2020/). Všetci traja zažili na svojom diele i samotných životoch vyčíňanie, represie a svojvôľu nadutej, samoľúbej a o svojej nedotknuteľnosti presvedčenej politickej moci. Moje slová i tohtoročný festival sú venované im.