Debut Pražského jara aj so Simonou Šaturovou

18. 5. 2026

Pražská jar

Prague Philharmonia, Ondřej Soukup, Simona Šaturová

Copland – Barber – Dvořák – Ginastera

Debut Pražského jara vznikol z iniciatívy Jiřího Bělohlávka a už dvanásť rokov je pevnou súčasťou festivalu. Tohtoročný debutant Ondřej Soukup je absolventom Royal College of Music v Londýne a kodanskej Kráľovskej akadémie. S orchestrom Prague Philharmonia sa stretol po prvýkrát a nespolupracoval predtým ani so Simonou Šaturovou.

V uvedených dielach Coplanda, Ginasteru a Dvořáka je často dôležitým aspektom tanečnosť, v popredí bola teda rytmická presnosť. Kontrast vytvorila melancholická kompozícia Samuela Barbera Knoxville: Leto roku 1915. Ondřej Soukup sa na koncerte predviedol ako dirigent s pomerne úsporným gestom a nevtieravým prejavom, čo som ocenila v lyrickejších miestach. Nie všade sa to však javilo celkom adekvátne.

Večer sa začal Štyrmi tanečnými epizódami z baletu Rodeo Aarona Coplanda. Partitúra obsahuje pomerne náročné miesta pre plechové dychy, nezriedka s exponovanými sólami (najvýraznejšie vyzneli v tanci Buckaroo Holiday, kde majú sólo trombón a lesný roh). Pre Prague Philharmonia to nebola typická poloha. Orchester však ukázal flexibilitu a hoci by si zvuk zaslúžil viac „amerického“ kovového jasu, hráči sa predviedli ako kompaktné a spoľahlivé teleso. Soukup sa snažil vystihnúť kontrasty skladby, rýchle strihy, dôvtip aj istú hyperbolu niektorých hudobných gest. Domnievam sa však, že v takej rytmicky a tektonicky komplexnej hudbe mohol orchester navigovať viac a jasnejšie. Akoby si zachovával nonšalanciu a nepúšťal sa do excentrických gest (čo môže byť samo o sebe sympatické), no zároveň si tak vytváral určitý odstup od orchestra. 

Skladba Samuela Barbera Knoxville: Leto roku 1915 je poetickým obrazom večera na americkom juhu. Sopranistka spieva part malého chlapca a interpretky tu azda preto zvyknú stavať na istej civilnosti. Simona Šaturová sa role zhostila skôr klasicky, no nesmierne citlivo a s vedomím najrôznejších nuáns kompozície. Ako jediný nedostatok som vnímala fakt, že sa text v priestore nie vždy niesol zrozumiteľne. Technicky znela Šaturová výborne vo všetkých polohách, najokúzľujúcejšie azda v tých najvyšších, ani to však nebolo hlavnou devízou jej interpretácie. Tou zostával prežitok – hlboký, odohrávajúci sa vnútri, no pre poslucháčov čitateľný. Interpretácia výborne korešpondovala s až impresionistickou prchavosťou diela. Šaturová neskĺzla k pátosu, publiku sprostredkovala krehkú nostalgiu, ktorá kvôli tomu, čo je nevypovedané, vyznieva ťaživo. Ondřej Soukup a orchester sa poňatiu Šaturovej prispôsobili. Tvorili skôr atmosférické pozadie, nepútali na seba viac pozornosti, než bolo nutné.

Dvořák bol na programe jedinou „repertoárovkou“ a bolo počuť, že práve v Suite A dur op. 98b mali interpreti najjasnejšiu predstavu o želanom výsledku. Hudba znela vzdušne, pôvabne, plynula prirodzene, s dostatočne vykreslenými kontrastmi. Prague Philharmonia tu využila svoje pôvodné, komorné zameranie, hráči spolu aktívne komunikovali a dirigent im na to vytváral priestor. Výborne sa v tomto ohľade presadila koncertná majsterka telesa Pavla Tesařová. Vyzdvihnúť tiež treba hobojové linky v podaní Jana Součka.  

Štyri tance z baletu Estancia Alberta Ginasteru splnili rolu energickej prskavky na záver. Soukup tu nadviazal s orchestrom bližší vzťah. Akoby ho viedol presnejšie a zároveň s väčšou dôverou. Spoločne sa nechali inšpirovať latinsko-americkým temperamentom, nestratiac však pri tom kontrolu. Dôsledne vypointované boli hudobné vtipy – vrátane „falošného“ konca, ktorý časť publika podnietil k predčasnému aplauzu. Azda aj vďaka týmto atribútom toto predvedenie publikum skutočne strhlo, a to až k záverečnému potlesku v stoji.