Darmstadt 2023 – intenzívna dávka súčasnej hudby
Teplé, sparné popoludnie, zhruba tridsiatka účastníkov letných kurzov sedí na prednáške belgického Nadar Ensemble o kurátorstve komorných súborov. V miestnosti sa nachádzajú skladatelia, interpreti, kritici, atmosféra zostáva uvoľnená a priateľská aj pri témach idúcich pod kožu, ako rozpočet, náročné rozhodnutia či ako sa presadiť v programoch festivalov. Duo umeleckých vedúcich Pieter Matthynssens a Stefan Prins poznamená: „Typický Darmstadt – teplo, spotení ľudia a kopec skvelých otázok!“
Takto by sa dalo zhrnúť asi každé podobné stretnutie, ktoré účastník na festivale zažije. Nehovorím len o neformálnych stretnutiach organizovaných priamo účastníkmi tzv. „Open Spaces“, v rámci ktorých mohol každý predstaviť hocijakú tému, projekt alebo priamo zahrať koncert. Ak hovorím o totálnej otvorenosti, myslím tým naozaj absolútnu. Charkovské gitarové kvarteto zahrá polhodinový koncert mikrointervalovej hudby, následne sa dostanete do priestoru, ktorý sa snaží znovuobjaviť fluxus, inde sa zas stanete súčasťou improvizovanej polhodinky s použitím bicyklov ako nástrojov alebo diskusie o tom, či vyučovať deti najprv improvizáciu alebo kompozíciu. Príkladov by bolo možné vymenovať azda vyše stovky.
Darmstadtské letné kurzy sa od svojho vzniku v r. 1946 dramaticky zmenili. Z priestoru esteticky uzatvoreného, vyhraňujúceho sa a značne maskulínneho sa stalo miesto vítajúce diverzitu. Estetickú, rodovú, etnickú, rasovú. Špičkoví lektori nepretláčajú svoje metódy ako jediné pravdy, načúvajú potrebám a cieľom študentov, snažiac sa vytvoriť kreatívnu atmosféru bez strachu z otázok. Lektori sa nestránili ani žiakov mimo ich tried a bolo úplne normálne pristaviť sa na kus reči, zoznámiť sa alebo prísť na otvorenú hodinu. Naberať skúsenosti mohli participanti od v súčasnosti najvyhľadávanejších skladateliek a skladateľov, akými sú Chaya Czernowin, Isabel Mundry, Malin Bång, Clara Iannotta, Brian Ferneyhough (ten žiaľ len online), Mark Andre, Dai Fujikura, na jeden deň sa zastavil aj Helmut Lachenmann, dokopy 22 lektorov kompozície. Interpretačnými lektormi boli členovia z Ensemble Modern, Ensemble intercontemporain, Musikfabrik alebo sólisti ako napr. Yaron Deutsch, Nicolas Hoghes, Ernesto Molinari či Claire Chase. Jednoducho, nech prišiel účastník do ktorejkoľvek triedy, vedel, že z nej odíde načerpaný obrovským množstvom nových vedomostí.
Silným motívom tohto ročníka kurzov bola aj problematika zastúpenia černošských autorov na programoch koncertov posledných 60 rokov na sérii prednášok Composing while black autorov rovnomennej knihy Haralda Kisiedu a Georgea E. Lewisa, dopĺňali ich skladatelia Marshall Trammell, Alvin Singleton a Anthony Braxton, ktorého hudbe bolo venovaných viacero celovečerných koncertov.
Prekračovanie vlastných hraníc, otváranie náročných tém je spoločným menovateľom viacerých zahraničných podujatí zameraných na súčasnú hudbu. Signalizuje dozrievanie spoločnosti, scitlivenie a zvýšenú toleranciu k inakosti.
Prednášky a „open space“ podujatia každého do- a popoludnia striedali vo večerných hodinách koncerty, väčšinou s naplnenou kapacitou. Nečudo, veď pri tom množstve aktívnych účastníkov (približne 200 skladateľov a 200 interpretov) by mohli byť koncerty uzavreté pre verejnosť a stále by neboli sály prázdne. Koncerty sa konali v netradičných priestoroch jedálne, v dvoch telocvičniach miestnych gymnázií, ale aj v tradičnejších sálach Akademie für Tonkunst alebo Oranžérie. Osobne považujem umiestnenie komorných alebo sólových koncertov do športových hál za nešťastné. Nutnosť prizvučovania akustických skladieb deformuje zvukový zážitok a hoci som na všetkých koncertoch nesedel ďalej ako v štvrtom rade, mix nastavený na ozvučenie celej telocvične prebil čistý akustický zvuk nástrojov.
Kvalita výberu diel a spôsob ich interpretácie však podobné nedostatky ďaleko prevyšovali. Zo všetkých koncertov bol azda iba jeden, ktorý na mňa interpretačne nezapôsobil. Projekt Marchalla Trammella Music Research Strategies bol autorovou spoluprácou s účastníkmi kurzov. Tí sa zdali byť nesústredení a hlavne nepresvedčení autorovou víziou improvizácie. O ostatných koncertoch by som mohol jeden po druhom písať interpretačné či skladateľské superlatívy. Rád by som však spomenul pár skladieb, na ktoré budem ešte dlho spomínať.
Speváčka, ktorú si naše publikum môže pamätať z minuloročného festivalu Melos‑Étos, Juliet Fraser a klavirista Mark Knoop sa zhostili piesňového cyklu‑opery‑hudobného divadla Øyvinda Torvunda Plans for Future Operas (2021–2023). Vtipne opísané nápady možných projektov na operu, ceruzkou animované samotným autorom, sú absurdnými scénami (napr. imaginárna komunikácia s duchom, štyri sopranistky imitujúce spev reálnych alebo elektronických vtákov) kombinujúcimi prvky minimalizmu, noisu a popu. Hlasno sa smejúce publikum potvrdilo, že humor a súčasná hudba patria k sebe.
Skladba Concerto for Piano and Wireless Speakers (2021–2023) poľského autora Wojteka Blecharza v interpretácii autora a klaviristky Rei Nakamurovej anticipuje príchod digitálnej revolúcie prenesením roly sprievodného telesa v podobách orchestra alebo komorného súboru na množstvo malých bezdrôtových reproduktorov, ktoré Blecharz voľne rozmiestňoval medzi ľudí, hral im nimi pri ušiach a „sprevádzal“ tak sólistku. Výsledkom bol zážitok totálneho ponorenia sa do zvuku elektroniky a rozšírených techník hry na klavíri. Nádherná fúzia tradičnosti a technológií súčasnosti.
Podobnou fúziou, avšak na úrovni metamodernizmu, bola posledný večer kolaboratívna skladba Six scenes for turntables and orchestra (2023) Matthewa Shlomowitza a Mariam Rezaeiovej. v podaní Orchestra Frankfurtského rozhlasu (hr‑Sinfonieorchester, pozn. aut.) pod vedením Pierra Bleusa. Prvý z autorskej dvojice pripravil orchestrálny aparát. Kombinuje rytmické štruktúry djentu pripomínajúce videá youtubového kanála WTF Grooves s barokovým recitatívom, preznievajúcej hudby Richarda Straussa a akousi podivnou filmovo‑popovo‑dychovou hudbou – všetko majstrovsky spracované v duchu 21. storočia.
Mariam Rezaei pripravila svoj dídžejský set s dvomi gramofónovými platňami. Scratche, reverzy, rýchle striedania medzi platňami… Zvukový svet, ktorý sa vám vynorí pri predstave experimenálnej umelkyne a špičkovej dídžejky. Expresívne, citlivé, stojace pevne v súčasnosti s rozličnými prúdmi aktuálnej doby.
Koncert i festival uzavrela monumentálna orchestrálna kompozícia Orion (2002) ako pamiatka na jednu z najdôležitejších skladateľských osobností Kaiju Saariaho (1952–2023). Krásna bodka na záver.
Máme za sebou intenzívne dva týždne plné hudby, rozhovorov, smiechu, zážitkov. Záverečná „silent“ diskotéka čisto zábavného charakteru s komerčnou hudbou od hip‑hopu cez pop až po heavy metal nabila každého až k symbolickému skandovaniu počas refrénu „It’s my life!“. Typický Darmstadt…