Collegium Wartberg 430 v synagóge v Senci

22. 5. 2025

Senec, synagóga

Collegium Wartberg 430, Jolanta Sosnowska, Karolína Klačanská, Wolfram Fortin, Metod Podolský, Ondřej Múčka, Ján Krigovský

Mozart

Senecká synagóga prešla po desaťročiach chátrania rozsiahlou rekonštrukciou. Vynovené priestory v duchu minimalizmu a úcty k židovskej tradícii oživili dominantu mesta i regiónu. Bývalá bohoslužobná sieň sa stala otvorenou platformou pre umenie rôznorodých kultúr a vzájomný dialóg. Na ideu vytvárania mostov porozumenia a prijatia nadviazal aj spoločný koncert prepojenia miestnych benefičných festivalov Musica Perennis Iuventutis a Senčania Senčanom. Myšlienkou uvedenia Süssmayrovej verzie Mozartovho Requiem v úprave pre päť sláčikových nástrojov a organ Petra Lichtenthala bolo spojiť rozdelené svety – veriacich s inovercami, resp. neveriacimi, profesionálov s laikmi, minulosť s prítomnosťou, ale aj štedrých darcov a chudobné rodiny s deťmi, pre ktoré bola benefičná zbierka určená. 

Do tejto žičlivej atmosféry vstúpila mystika Mozartovho Requiem prostredníctvom subtílnych ťahov historických sláčikov súboru starej hudby Collegium Wartberg 430. Sprvu pokojné úvahy o živote a smrti bezprostredne vystriedali kontrasty v podobe energických výbuchov prvej časti Introitus – Requiem aeternam. Špecifikom predvedenia bola práve mimoriadna emocionálna zaangažovanosť všetkých umelcov, ktorú dotvárala historicky poučená hra: najmä štýlové odťahy na konci fráz, ako aj elegantná práca s agogikou. Celkový zvukový profil šteklivých strún prijemne zaobľoval O. Múčka hrou na organovom pozitíve. Ten inštrumentálnu úpravu známeho diela doplnil svojím spevom, striedajúc výber z partov sólistov a zboru. Takýto kompromis zachovania vokálnej zložky a textu nepôsobil vkusne a práve najpresvedčivejšie, no túto skutočnosť prajné publikum zložené zo všetkých vekových kategórií akceptovalo, ba so záujmom ocenilo.

Populárnu Lacrimosu otvorili plačlivé vzdychy violy a takmer žiadaným prekvapením bol na pár taktov i soprán huslistky Jolanty Sosnowskej. Súbor dokázal vytvoriť intímne piana i naplniť celý priestor hutnou zvukovou masou. Slzavá ária sa tak skončila katarzným vyvrcholením afektu zúfalstva. Interpretačný zámer sa podriaďoval predovšetkým vedúcemu súboru Jánovi Krigovskému, ktorý popri hre na g-violone (predchodca kontrabasu) gestami usmerňoval umelecký prednes. V obsadení pre kontrabas, violone, violu, dvojo huslí a organ sa prirodzene prejavila dominancia basových hlasov. Tá bola prospešná najmä v dramaticky vypätých miestach, no hráči preukázali aj skvelú schopnosť vzájomného počúvania sa pri polyfónnom prepletaní kontrapunktických línií. 

Zvlášť krásnym momentom bolo fugato s nástupmi oslavnej témy v druhom diele Sanctus – od violone až k prvým husliam s následným umocnením nástupu kontrabasu. Hudba Benedictus bola akoby chvíľkou bezstarostného spočinutia v predstave a nádeji na večný život. Naopak, nekompromisný pulz kontrabasu v Agnus Dei pripomínal pominuteľnosť života na zemi. Majstrovský oblúk skladby sa návratom hudby prvej a druhej časti v novej štylizácii a textom Lux aeterna uzavrel. Po veľkolepej gradácii dielo vyvrcholilo mohutným návratom motívu Kyrie eleison, po ktorom zostalo niekoľko chvíľ ticho naplnené bázňou a úctou. 

Nech uvedenie Mozartovho Requiem pod Dávidovou hviezdou nezostane len symbolom, ale povedie k reálnemu hľadaniu spoločných hodnôt a odmietaniu nenávisti a rozdelenia