Český komorný zbor v Dome hudby
26. 9. 2026
Bratislava, Dom hudby
Komorný ansámbel Akadémie Pražského filharmonického zboru, Lukáš Kozubík
Palestrina – Diestro – Dubra – Pärt – Čajkovskij – Poulenc – Janáček
Do Bratislavy zavítal Komorný ansámbel Akadémie Pražského filharmonického zboru pod vedením zbormajstra Lukáša Kozubíka s programom Sila hlasu. Osem spevákov – dva soprány, dva alty, dva tenory a dva basy – uviedlo pätnásť krátkych, miestami až miniatúrnych čisto vokálnych skladieb. Obsadenie sa počas večera nemenilo, a práve takáto komorná zostava kladie na interpretov mimoriadne nároky. Ansámbel napriek tomu pôsobil zohrato, speváci spolu prirodzene dýchali a frázovali, dynamicky boli vyvážení a jednotlivé farby hlasov vytvárali čistý a kompaktný zvuk. Intonácia zostávala stabilná aj v náročnejších úsekoch a ansámbel si v každej skladbe udržal tónové centrum bez citeľného klesania či stúpania.
Interpretom nemožno uprieť mladícky elán, zjavnú chuť spievať a čo najpresvedčivejšie pretaviť význam textu do hudobného výrazu. Dokázali pritom zachovať kultivovanosť – od duchovných skladieb so závažnejším obsahom až po odľahčené a vtipné svetské piesne. Ak bolo miestami cítiť určitý limit, týkal sa skôr interpretačnej skúsenosti pri dielach s hlbším, kontemplatívnym obsahom. Ide však o druh skúsenosti, ktorý nemožno urýchliť technickou prípravou.
Program ukázal široký výrazový oblúk: od renesančnej duchovnej hudby Giovanniho Pierluigiho da Palestrinu až po modernejšie kompozičné prístupy k podobným témam. Zaujímavé bolo už spojenie úvodnej Palestrinovej Regina coeli s nasledujúcou Alleluja Nonoya Diestra. Dve skladby vychádzajúce z príbuzného duchovného sveta predstavili odlišný spôsob práce s textom aj zvukom a ansámbel presvedčivo zmenil výraz i interpretačný prístup. Podobne podnetné bolo susedstvo hudby Lotyša Rihardsa Dubru a Arva Pärta – dvoch pobaltských autorov s rozdielnym hudobným jazykom, ktorých tvorbu však spája záujem o sakrálnu hudbu, meditatívnosť a nadväzovanie na staršie hudobné tradície.
Práve tieto dramaturgické súvislosti však zostali poslucháčovi do veľkej miery skryté. V programe chýbali preklady názvov skladieb, prípadne stručné vysvetlenie niektorých väzieb medzi nimi. Pri koncerte postavenom do veľkej miery na práci s textom a kontraste rôznych prístupov k podobným témam by takéto informácie pomohli lepšie chápať dramaturgiu večera.
Vítanou zmenou charakteru boli Poulencove Chansons françaises. Kontrastné piesne preverili presnosť a intonačnú istotu jednotlivých hlasov; o niečo istejšie v tomto smere pôsobila ženská časť ansámblu. Do večera priniesli nový výrazový svet, šarm aj vtip. Francúzsky jazyk vniesol do zvuku odlišnú farebnosť a speváci dokázali jednotlivým piesňam dať osobitú tvár.
Po Poulencovi nasledovali Janáčkove Ukvalské písně, ktoré sa spevákom javili azda najbližšie. Nebolo to iba jazykom, ale aj celkovým spôsobom hudobného vyjadrenia. Mimoriadne citlivo vyznela pieseň Pán Bůh vám zaplať, ktorú ansámbel dlho dokázal udržať v pianissime. Práve táto dynamická zdržanlivosť vytvorila špecifickú farbu a skladbe dodala intímnu, takmer krehkú podobu. Na záver zazneli tri tradičné piesne v úpravách (Petr Eben, Petr Řezníček) skôr ako odľahčené chuťovky.
Dramaturgia mala jasnú vnútornú logiku, no celkových približne tridsať minút vyznelo skôr ako sled miniatúr než plnohodnotný koncertný oblúk. Chýbala jedna dlhšia a závažnejšia skladba, ktorá by umožnila súboru ukázať schopnosť vystavať väčšiu formu. Komorný ansámbel Akadémie Pražského filharmonického zboru sa predstavil ako technicky dobre pripravené mladé teleso s výrazovým potenciálom, ktorý by si zaslúžil aj rozsiahlejší a dramaturgicky závažnejší program.