Celonočné bdenie s Technikom na BHS
1. 10. 2026
Bratislava, Reduta
Bratislavské hudobné slávnosti
Spevácky zbor Technik STU, Elena Shatokhina, Bartosz Nowak, Štefan Bučko, Petra Torkošová
Rachmaninov
Dramaturgia 61. ročníka festivalu Bratislavské hudobné slávnosti ani tentoraz neobišla koncert mládežníckeho či neprofesionálneho telesa. Spevácky zbor Technik STU je bratislavskej hudobnej verejnosti dobre známy. Teleso, oslavujúce 70. výročie vzniku, si pre svoj festivalový večer zvolilo z interpretačného hľadiska mimoriadne náročné dielo. Celonočné bdenie Sergeja Rachmaninova predstavuje vrchol jeho vokálnej tvorby inšpirovanej východokresťanskou liturgickou tradíciou. Náročnosť skladby spočíva nielen vo využití zvukomalebných prostriedkov evokujúcich rôzne aspekty pravoslávnej liturgie, ale aj v technických nuansách charakteristických pre pravoslávny vokálny prednes. Spevácky zbor Technik však túto ambicióznu úlohu zvládol na pozoruhodnej úrovni.
To, že návštevníci koncertu budú svedkami výnimočného zážitku, naznačovala aj vizuálna podoba koncertu – dôraz na akúsi divadelnosť, ktorá je do veľkej miery zásluhou zbormajsterky Petry Torkošovej. Zbor sa pred začiatkom rozdelil na dve rovnaké skupiny, s geometrickou presnosťou rozmiestnené na dvoch protiľahlých platformách. Muži mali na sebe čierne fraky a biele košele, ženy tmavozelené sukne, čím na javisku vznikla zaujímavá farebná paleta. Po ľavej strane sedel recitátor Štefan Bučko, napravo od mužskej časti zboru poľský tenorista Bartosz Nowak. Zbormajsterka vystúpila v jednoduchých čiernych šatách s červeným kvetinovým vzorom evokujúcim staroslovanské motívy, zatiaľ čo ruská sopranistka Elena Shatokhina v oranžových šatách vytvárala výrazný farebný kontrast. Celkový výjav tak pôsobil premyslene do posledného detailu.
Rachmaninov v Celonočnom bdení využíva rozličné prostriedky na vytvorenie atmosféry východokresťanského obradu. Jedným z nich je princíp zvolania a odpovede, symbolizujúci dialóg medzi kňazom a spoločenstvom veriacich. Úlohu kňaza prevzal Bartosz Nowak, ktorého prednes pripomínal typický pravoslávny spev, zatiaľ čo veriacich stvárňoval zbor. Ďalším výrazným prvkom sú úseky so zadržiavaným tónom v ženských hlasoch a mužmi, interpretujúcimi text. Vzniká tak zvuková textúra napodobňujúca akustiku chrámového dozvuku. Medzi jednotlivými časťami zaznievajú aj zvony, ktoré boli pre Rachmaninova pri vytváraní sonórneho obrazu východokresťanskej liturgie obzvlášť dôležité.
Pozornosť si zaslúžili aj prepojenia jednotlivých častí. Prednes Štefana Bučka, pohyb členov zboru na scéne i mimo nej či dirigovanie tvárou k publiku vytvárali z koncertu viac než iba hudobné predstavenie. V sále počas celého večera prevládala atmosféra pokory a vnútornej kontemplácie, ku ktorej povzbudzuje podstata Rachmaninovovho diela. Po poslednom tóne sa akoby čas zastavil a niekoľko sekúnd absolútneho ticha prerušili niekoľkominútové ovácie. Ako prídavok zbor zaspieval Suchoňovu skladbu Aká si mi krásna, ktorá premenila atmosféru v sále z hlboko osobnej na spoločenskú a pôsobivo uzavrela večer.