CAVE SONGS
ISCM Slovak Section 2023
CAVE SONGS boli niekoľkoročným „cestovným“ projektom Daniela Mateja a jeho vybraných spoluhráčov z VENI ensemble. Ucelená dramaturgia „poprekladaná“ elektronickými trackmi z tvorivej dielne umeleckého vedúceho a vyplnená kompozíciami v podaní popredných inštrumentalistov z ansámblu fungovala ako program „na kľúč“, s ktorým sa VENI v komornej zostave mohlo poľahky presúvať z miesta na miesto a ponúknuť pásmo netradičnej hudby aj tam, kde zaznieva len sporadicky. Projekt teraz vychádza ako štúdiový dvojalbum s dvoma rôznymi programovými zostavami.
Podobu, ktorú zachytáva prvé CD, som recenzoval pred štyrmi rokmi, keď zaznela naživo v šamorínskej synagóge pod názvom Jaskynné piesne v synagóge – na albume hrajú rovnaké skladby tí istí hudobníci: Matejovo E [for e. g.] pre elektrickú gitaru v podaní Michala Matejku, Sciarrinova Let me die before I wake pre sólový klarinet s Ronaldom Šebestom, akordeónová kompozícia Nirmali Fennovej The Edge of Self s Milanom Osadským a Trio Pedra Rebela pre nešpecifikované obsadenie, v ktorom sa stretávajú traja práve spomenutí hudobníci, sú popretkávané elektronickými CAVE SONGS a Matejovou CODA [to Ho-chi-minh] No. 3 pre tri nástroje a elektroniku. Odkazujem teda na môj text k tomuto koncertu v Hudobnom živote 10/2020 a nebudem sa mu venovať na tomto mieste.
V zásade rovnaký dramaturgický model je prítomný aj na druhom CD (s titulom CAVE SONGS [new edit]), ktorému by som sa rád venoval podrobnejšie, keďže obsahuje viaceré novinky. Materiál a poradie piatich CAVE SONGS je zhodné, môžem len znova pripomenúť, že ich remix je technicky vynikajúci. Zo sémantickej stránky sú zaujímavým a hudobne veľmi živým mixom asociácií rozličnej proveniencie; každá má vlastný „lokálny kolorit“, sú akoby zľahka psychedelickými obrazmi sveta, ako ho spracováva myseľ vnímavého hudobníka, ktorému, navyše, nechýba zmysel pre humor.
Ostalo tu E [for e. g.] pre elektrickú gitaru z pera umeleckého vedúceho, a z dobrých dôvodov. Je to preňho svojím spôsobom emblematická skladba, spájajúca dve maximálne kontrastné podoby jeho muzikantského naturelu – punkovo drsnú a priamočiaru, aj tú nežnú a tichú, takmer na hranici počuteľnosti. Dopĺňajú sa navzájom s absolútnou prirodzenosťou.
Ďalšou emblematickou kompozíciou toho istého skladateľa je MORSeARIA [miserere] pre ženský hlas a elektroniku, doslova tour de force pre Evu Šuškovú. Jej hlas je dovedený takmer na hranu technických aj výrazových možností. (Skladba je venovaná pamiatke Juraja Kušnierika, postavy, ktorá dodnes nevýslovne chýba v našich kultúrnych kruhoch…) Tieto úskalia však zvláda s bravúrou a zo záznamu idú zimomriavky podobne ako pri živých predvedeniach, ktorých som mal možnosť ako poslucháč aj spoluhráč zažiť niekoľko.
Eva Šušková sa – tentokrát viac v „altových“ polohách –, prezentuje aj vo vokálno-inštrumentálnom pásme Písně lidové Petra Grahama, ktorým, samozrejme, nie je nik iný ako Matejov dlhoročný priateľ a umelecký spolupútnik Jaroslav Šťastný, mimochodom, autor krásneho sprievodného textu k dvojalbumu. Šuškovú sprevádzajú Ronald Šebesta na klarinete, Štefan Szabó na elektrickej gitare a Milan Osadský na akordeóne. Na margo svojskej poetiky skladby môžem povedať iba toľko, že si tu viem sotva predstaviť vhodnejšiu vokálnu protagonistku.
Novými sólovými kreáciami sa oproti minulosti prezentujú aj klarinetista a akordeonista. Ronald Šebesta ponúka krátku ochutnávku hudby Giacinta Scelsiho v podobe klarinetovej skladby Ixor (1956) a robí tak ako odborník par excellence, ktorý má v malíčku zákonitosti vyjadrovacieho jazyka enigmatického talianskeho skladateľa. Milan Osadský stvárnil viac ako trojnásobne dlhší Souvenir (1984) Johna Cagea, autora, ktorý by v dramaturgickej línii vyznačenej menami Daniel Matej a Jaroslav Šťastný určite nemal chýbať. Napriek vročeniu má skladba v Osadského realizácii mnoho spoločného s poetikou Cageovho raného obdobia, chápem ju ako pekné premostenie k tej pojmami ťažko uchopiteľnej krehkosti a harmonickej kráse hudby mladého Američana, ktorý bol „iný“ v každom možnom zmysle…
Všetci traja inštrumentalisti sa nakoniec aj s Evou Šuškovou a Danielom Matejom stretli ešte raz, aby nahrali definitívnu bodku za projektom, CODA [to Ho-chi-minh] No. 4, tentokrát už výhradne v duchu onej nádherne bezčasovej krehkej clivoty matejovskej „tichej alternatívy“.
Jediným nedostatkom vydareného dvojalbumu je podľa mňa kvalita zvukového záznamu. Možno bolo zámerom, aby hudba znela tak trocha „lo-fi“, bol by to istým spôsobom výraz punkového postoja k mainstreamu a establishmentu. No myslím si, že najmä v sólových inštrumentálnych skladbách by sa žiadal omnoho čistejší zvukový obraz s pocitom hlbšieho priestoru; na môj vkus zvuk pôsobí príliš sucho. Odhliadnuc od toho, však ide o skvelý záznam množstva zaujímavej hudby z estetického okruhu typického pre VENI v podaní azda tých najlepších hudobníkov, akí sa v tomto okruhu v súčasnosti na Slovensku vyskytujú.