Čas, to je zvláštna vec
Minulý víkend sme si dopriali obvyklý jesenný zázrak, keď sme tretiu hodinu rannú vyhlásili za druhú. Maršálka v Straussovom Gavalierovi s ružou si s hodinami občas poradí dôkladnejšie: vstane uprostred noci a rovno ich všetky zastaví úplne.
„Manchmal steh’ ich auf mitten in der Nacht und lass die Uhren alle, alle stehn,“ spieva v dnešnej ukážke Elisabeth Schwarzkopf. Maršálka, žena v zrelom veku, sa s týmto nočným zvykom zveruje svojmu mladému milencovi Octavianovi. Má ho pri sebe, no už myslí na chvíľu, keď ju opustí pre inú. On sa proti takej predstave búri. Prečo hovoriť o rozchode, keď ju práve teraz miluje?
Maršálka však čas vníma až príliš zreteľne. Vidí ho vo svojej tvári, cíti v spánkoch, počuje ho plynúť. Aj medzi ňou a Octavianom sa presýpa ako piesok v hodinách. Hofmannsthal tu dáva jej obave celkom konkrétnu podobu: stačí sa pozrieť do zrkadla a potom na mladého muža vedľa seba.
Vzápätí Maršálka dodá, že času sa netreba báť. Po priznaní o zastavovaní hodín sa jej však táto vyrovnanosť v prístupe k starnutiu dá len ťažko uveriť...
Pri jesennom prestavovaní hodín sa zvykne hovoriť, že sme získali hodinu. Maršálka by mala dôvod pochybovať. Vrátilo sa nám predsa iba číslo na ciferníku, dôležitejšie je to, s kým túto hodinu navyše strávime.