Čardášová princezná pod mikrofónmi
Kazom Čardášovej princeznej nebol režisérsky posun, ale ozvučené javisko
Parafrázujem hamletovskú otázku: hrať či nehrať? Dopĺňam: kedy a akým spôsobom? Na mysli mám novú inscenáciu operety Emmericha Kálmána Čardášová princezná. Jej premiéry sa uskutočnili v Opere SND – v režime utajenom pre recenzentov 9. októbra a s „láskavým“ umožnením o nej písať, o dva dni neskôr.
Čo nám hovorí história pomaly stosedemročnej prvej slovenskej scény? Čardášovú princeznú uzrelo jej publikum bez reprízy v nekompletnej úvodnej sezóne, keď súkromný podnikateľ Bedřich Jeřábek pri zakladaní dnešného SND priviezol z Pardubíc operný, operetný a činoherný súbor. Druhé naštudovanie (1936) sa viaže k ére Antonína Drašara, zarábajúceho si deviatimi operetami v sezóne na vážny operný repertoár.
To sú len suché fakty, ktoré nedávajú odpoveď na otázku o zmysluplnosti zaradenia Čardášovej princeznej, nesporne skvelého diela svojho druhu, v kontexte dnešnej situácie v Opere SND, a to aj s ohľadom na zrušený a neobnovený operetný domov na Novej scéne. V aktuálnej sezóne ponúka Opera SND dve premiéry: okrem čerstvo naštudovanej operety len Boitovho Mefistofela. Do konca júna si divák vyberie zo siedmich talianskych titulov, dvoch detských, po jednom diele (všetko zo zásobárne najpopulárnejších) z pera Mozarta, Čajkovského a Dvořáka. Z povinnosti zaznie dvakrát Suchoňov Svätopluk. Takže kasu by mala, tak ako pred 90 rokmi, zachraňovať opereta. Manká v repertoári vari ani netreba rozvádzať.
O vízii novej riaditeľky nevieme absolútne nič. To zákonite vedie k dedukcii o chýbajúcich predstavách smerovania súboru. Na tlačovej besede k Čardášovej princeznej sa Andrea Hlinková obmedzila na konštatovanie, že dramaturgiu zdedila. Veď z večera do rána nevymyslí to, čo si v normálnom svete dezignovaní riaditelia pripravujú prinajmenšom dva roky. Stačí nazrieť do Čiech. Pozícia dramaturga je u nás čisto formálna, navyše po roku z nej odišiel aj Pavol Smolík, zodpovedný za ostatnú premiéru.
Či Ján Ďurovčík, režisér, choreograf a svetelný dizajnér Čardášovej princeznej, ktorá je jeho operetným debutom, vo svojej bohatej praxi ráta s dramaturgmi, alebo rozhoduje sám, to neviem. Voči koncepcii, posunom času a prostrediam lámajúcich klišé, nemám žiadne podstatné námietky. Asi by som odstrihol päť až desať minút prózy v druhej časti večera. Celkový vnem však skalilo ozvučenie javiska. Ak je akustika neakceptovateľná, zavrime dom. Amplifikácia v opernej sále je za červenou čiarou.
Opereta nie je žiadne tabu, ktoré jej berie šancu žiť v inej podobe, ako diktuje klišé. Stačí poukázať na cesty, ktoré otvoril napríklad Barrie Kosky v berlínskej Komische Oper. Ďurovčíkov tím (scénograf Martin Černý a kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová) našli akceptovateľný a zdôvodnený kľúč. Jeho podstatným znakom bol aktualizačný kompas, ktorý ich navigoval zo zmodernizovaného budapeštianskeho kabaretu (bez ilustračného koloritu, ochutený industriálnymi znakmi, zmenami farieb a bujarosťou) do rakúskej luxusnej chaty, kde sa dnešná smotánka (keby len tamojšia…) stretáva a mieša karty. V novej, sviežej úprave libreta od Kláry Madunickej a Zdenky Pašuthovej mi len akosi nedochádza spojitosť spomenutej alpskej lokality s Matterhornom, vypínajúcim sa nad inou krajinou.
Že Ján Ďurovčík zaprie v sebe krv choreografa, nik nečakal. Hojnosť pohybových scén, zverených členom Slovenského divadla tanca, síce balansovala na hrane únosnosti, no neprekročila ju. Tanečníci zväčša v obmenách dynamizovali dianie, menili kostýmy, dolaďovali atmosféru. Občas boli výskoty prehnané, no nešlo o zásadnejší problém. Na druhej strane, režisér veľmi dôsledne a premyslene pracoval so sólistami a zborom, takže žiadna scéna nepriniesla prázdnotu ani chaos. Presun po 1. dejstve do netradičného prostredia so scénou členenou v dvoch rovinách (rušili len gýčové hviezdičky na oblohe v pozadí) poskytol efekt, ale aj priestor pre pointy.
O humorné situácie nebola núdza a dokonca žiadna z nich nepatrila k otrepaným či vulgárnym. Komunikácia mobilmi v záverečnom dejstve nepôsobila samoúčelne a viedla k najvydarenejšej pointe inscenácie, k definitívnemu odhaleniu utajovanej lásky protagonistov. S jedinou výnimkou (Anhilda v starokomickom páre) nevládlo na scéne afektovanie, ale spontánnosť a prirodzenosť. Ak tvorcovia verbálne zdôrazňovali sociálny rozmer koncepcie, tak on pramení rovno z predlohy.
Hudobné naštudovanie bolo v rukách Konstantina Ilievského. Kto je „pánom domu“ v operete? Pripusťme dvoch, dirigenta a režiséra. Nebyť prvého, orchester a hudba by zmizli. Ilievského zlyhanie vidím v tom, že dopustil, aby javisko posiali visiace mikrofóny. Nachádzali sa aj nad orchestrálnou jamou. V prípade skvelého obsadenia 2. premiéry mu poskytol medvediu službu. Zvuk z javiska znel v takmer nemennej dynamike, unikala plastickosť a reálna hlasitosť z rôznych miest. Bez amplifikácie by nemusel strážiť zlievanie zvuku, mohol by diferencovať zborové farby a otvoriť väčšie rytmické kontrasty.
Na javisku sa ocitla výnimočná kvalita. Eva Katráková Bodorová (Silvia Varescu) je ojedinelý zjav, pohybujúci sa suverénne od belcanta po Suchoňa či Čekovskú. Pre operetu má okrem krásneho timbru, žiarivých výšok, sýteho stredu a tmavých hĺbok (pri dokonalej zrozumiteľnosti) tiež dar nevšedného hereckého i tanečného temperamentu. Akurát SND ju nepúšťa na javisko, čo nie je len jej prípad. Peter Berger (Edwin) má obsažný, príťažlivo sfarbený a dramatickými akcentmi vládnuci tenor, je vybavený veľkou paletou výrazu, znie vyrovnane v polohách. Csaba Kotlár (Boni) si svojou bezprostrednosťou, bravúrnym spevom, herectvom i tancom zaraz získal publikum. Roman Krško ako Feri odhalil pravý, nie tenorovo sfarbený barytón, objemný, výrazovo plastický, plnohodnotný v registroch. Subretu Stazi stvárnila Vanesa Čierna, menšie hovorené postavy obsadili mikroportmi vybavení činoherci.
Zhŕňam. Vysoko hodnotné dielo strieborného veku operety v nevhodnej dramaturgickej konštelácii súboru. Zmysluplný režijný zámer. Zvuk z javiska znehodnotený amplifikáciou. Skvelá, z hostí poskladaná sólistická zostava 2. premiéry. Podotázka: načo titulky, keď svietili iba v slovenskom jazyku?
Emmerich Kálmán
Čardášová princezná
Dirigent: Konstantin Ilievsky
Réžia, choreografia a svetelný dizajn: Ján Ďurovčík
Scéna: Martin Černý
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Dramaturgia: Pavol Smolík
Silvia Varescu: Eva Katráková Bodorová
Edwin: Peter Berger
Boni Kautchiano: Csaba Kotlár
Stazi: Vanesa Čierna
Feri von Kerekes: Roman Krško
Miško: Ivan Vojtek
Anhilda: Adriana Galla Kohútková
Leopold Maria: Ján Greššo
Plukovník Rohnsdorf: Ihor Bondarenko
Kiš: Ľudovít Vongrej
Orchester a zbor Opery SND
Slovenské divadlo tanca
Bratislava
11. 10. 2026 (2. premiéra)
Poznámka redakcie: Recenziu prvej premiéry resp. prvého obsadenia neprinášame, keďže Opera SND nášmu recenzentovi neudelila akreditáciu na predstavenie 9. októbra 2026. Stanovisko redakcie tu.