Camerata Philharmonica Slovaca v Redute
11. 2. 2025
Bratislava, Reduta
Camerata Philharmonica Slovaca
Pezel – von Hessen – Dale – Crespo – Bowen
Cage – Zeljenka – Bártek – Motýľ – Rybrant
Komorné vystúpenia členov Orchestra Slovenskej filharmónie sú z koncepčného hľadiska vynikajúcou myšlienkou. Nielenže preveria kondíciu jednotlivých „sekciových“ hráčov, ale im tiež umožňujú trocha iný spôsob umeleckej realizácie, ktorý môže zároveň byť typom muzikantskej hygieny. V každom prípade ide o motiváciu ku kvalitatívnemu rastu orchestra ako celku. Iste aj za týmto účelom bolo v minulom roku založené zoskupenie s flexibilným obsadením Camerata Philharmonica Slovaca a na februárovom komornom koncerte v Malej sále Reduty sa predstavili skupina viol a skupina trombónov a tuby a ich hostia.
Trombón a viola sú dva rôzne vesmíry bez vzájomného prieniku; čo však v našich podmienkach majú obe sekcie spoločné, je činorodosť a chuť prekračovať prah rutiny orchestrálneho hrania. Pri violistoch je onou odstredivou silou jasná afinita ku komornej hudbe, pri trombonistoch zasa príležitosť vykročiť aj do neklasických žánrov. Výsledkom bol dramaturgicky na prvý pohľad veľmi nesúrodý program, akoby určený minimálne dvom typom publika, nakoniec však akýmsi zázrakom dobre zafungoval.
Ako prví ovládli scénu trombonisti. Na úvod ponúkli dve ukážky nemeckej polyfónie 17. storočia: v kratučkej Sonate in B Johanna Christopha Pezela sa ešte chvíľami mierne rozpačito snažili o konsolidáciu, v Pavane Moritza Landgrafa vo Hessen už bolo všetko na svojom mieste. Velebná harmónia štvorice tenorových trombónov, bastrombónu a tuby (Nikolaj Kanišák) pod umeleckým vedením Alberta Hrubovčáka príjemne rozochvela vnútornosti, hoci pre zvuk šesťčlennej skupiny je Malá sála predsa len trocha priúzka… Ešte o čosi bližšie zvukovosti moderných nástrojov aj štýlovému cíteniu hráčov bola estetika Bruckner Etude uruguajského trombonistu a skladateľa Enriqueho Crespa.
Medzitým však zaznamenali svoje entrée violisti, ktorí mali z iniciatívy vedúceho skupiny Martina Rumana na pultoch pomerne tvrdý oriešok v podobe Introdukcie a Andante pre šesť viol anglického skladateľa Benjamina Dalea. Pravdepodobne najväčším interpretačným problémom je dosiahnutie zvukovej aj rytmickej kompaktnosti, pri ktorej by mohla naplno rozkvitnúť autorova harmonicky bohatá dikcia. No pri značnom tónovom rozsahu, ktorý violy na mnohých miestach doslova tlačí do husľových polôh, bola pre mňa omnoho hlbším zážitkom až druhá skladba z čias zlatého veku britskej violovej renesancie, Fantázia pre štyri violy Yorka Bowena: kompaktná, výrazovo silná hudba, znejúca (takmer) ako plnohodnotné kvarteto, samozrejme, veľmi anglické a fascinujúco zvláštne kvarteto.
Kvarteto viol prišlo k slovu aj po prestávke, keď suplovalo úlohu sprievodného klavíra v ranej skladbe Johna Cagea Dream. Vedúci hlas interpretoval Martin Ruman – nádherným flautandovým „šeptom“, citlivo, rytmicky uvoľnene, zasnene, v duchu filozofie stíšenia a práce s minimom materiálu. Hlavné úskalie – presnosť nástupov „sprievodných“ nástrojov – akoby ani neexistovalo. Pre mňa jeden z vrcholov večera… Oceniť treba aj ohliadnutie za tvorbou Ilju Zeljenku; jeho Hudba pre komorné violy z Lipska, kde sa k violovému kvartetu pridáva kontrabas (Rastislav Sokol), je typickou ukážkou práce s bunkou. Autorský rukopis je tu rozoznateľný okamžite, hoci dnes táto hudba pôsobí trocha fragmentárne, akoby v jej tektonike čosi „drhlo“ a nebolo jednoznačne jasné, či to bolo iba vecou interpretácie. Violisti teda vyriekli svoje posledné slovo a patrí im uznanie nielen za odvážny výber repertoáru.
Zvyšok koncertu sa opäť niesol vo vyšších dynamických hladinách a v réžii trombónov a tuby program definitívne vyplával z teritoriálnych vôd vážnej hudby. Prvým chodom bola kratučká, harmonicky aj rytmickým feelingom už jasne jazzová Reminiscence Mojmíra Bárteka; v Letnom dni Michala Motýľa, tradične obsluhujúceho part bastrombónu, sa k slovu dostali nielen perkusie (spoľahlivý a nesmierne muzikálny Stanislav Palúch), ale aj improvizačné vstupy trombonistov: Branislava Belorida a následne autora skladby. Čerešničkou na torte bol Deep Brass Joke švédskeho skladateľa Stiga Rybranta, ktorého rezká pochodová téma v duchu nejednému návštevníkovi koncertu príjemne skrátila čakanie na kabát vo filharmonickej šatni. Hudba, ktorá nepodnecuje k hlbokým myšlienkam, no je občas potrebná ako forma poslucháčskej hygieny. Nepochybne aj pre našu, ľudsky aj muzikantsky kompaktnú trombónovo-tubovú filharmonickú úderku. Finálna klaňačka takmer dvadsiatky hudobníčok a hudobníkov svojou srdečnosťou doslova pozývala na ďalšie pokračovanie sľubne rozbehnutého projektu.