Brundibár nie je len spomienkou

Drážďanská filharmónia uviedla operu Hansa Krásu s nadčasovým posolstvom pre dnešné deti. Terezínsku pamäť spojila s témou odvahy a solidarity. Poloscénický divadelný tvar obohatili skladby späté s terezínskym getom a premiéra kompozície Jamesa MacMillana.

Brundibár Hansa Krásu patrí k detským operám, ktoré dokážu osloviť aj dospelého poslucháča. Počas posledných desaťročí sa zaradil medzi najvýznamnejšie opery určené deťom. Ukazuje, že tento osobitý hudobno-dramatický žáner nemusí iba prirodzene približovať mladému publiku základné princípy operného divadla a plniť výchovnú funkciu: v najlepších prípadoch ponúka aj plnohodnotný umelecký zážitok. Trvaláhodnota Brundibára spočíva v melodickej invencii a rytmickej sviežosti, predovšetkým však v univerzálnom posolstve solidarity, občianskej odvahy a víťazstva spoločného dobra nad zneužitou mocou.

Príbeh súrodencov Aninky a Pepíčka, ktorí sa snažia spevom získať peniaze pre chorú matku, patrí k tým zdanlivo jednoduchým rozprávkovým sujetom, ktoré v sebe ukrývajú hlbší význam. Verklikár Brundibár, zosobňujúci svojvôľu a mocenskú aroganciu, sa stáva protivníkom, ktorého možno prekonať iba prostredníctvom vzájomnej pomoci a spolupatričnosti. Práve táto myšlienka robí z opery nadčasové dielo, schopné komunikovať s publikom naprieč generáciami.

Drážďanská filharmónia uviedla Brundibára poloscénicky 3. 10. dopoludnia, na začiatku sezóny 2026/2027. Predstavenie bolo súčasťou programu Roku židovskej kultúry v Sasku „Tacheles 2026“. Režisérka a choreografka Tabatha McFadyen zasadila dej do moderného mestského priestoru s minimom rekvizít. Zosveta medzivojnového Československa ho tak prirodzene preniesla do reality dnešných detí. Vyhla sa pritom muzeálnemu pohľadu na dielo a súčasné publikum oslovila témami moci, manipulácie a spoločenskej zodpovednosti.

Tridsaťminútovú operu doplnili skladby späté s kultúrnym životom terezínskeho geta. Citlivo zostavený program tak prepájal historickú pamäť so súčasnou reflexiou detského sveta. Popri Predohre pre malý orchester Hansa Krásu zaznela známa pieseň Ilse Weberovej Ich wandre durch Theresienstadt, pripomínajúca túžbu po slobode a domove. Osobitné miesto mala nová zborová skladba Dětem škótskeho skladateľa Jamesa MacMillana, aktuálneho rezidenčného skladateľa Drážďanskej filharmónie. Vznikla na text básne pätnásťročného Hanuša Hachenburga, internovaného v Terezíne, a v premiérovom uvedení zaznela v českom jazyku. Jej jednoduchá, no emocionálne mimoriadne účinná výpoveď o detskej túžbe po normálnom živote patrila k najpôsobivejším momentom projektu.

Neoddeliteľnou súčasťou recepcie Brundibára zostáva jeho historický kontext. Opera je nerozlučne spätá s kultúrnym životom terezínskeho geta, kde ju od roku 1943 uvádzali internované deti. Hans Krása dielo po deportácii do Terezína prepracoval podľa miestnych podmienok a opera sa následne dočkala viac než päťdesiatich repríz. Tragický osud skladateľa i väčšiny detských interpretov dodnes tvorí jednu z najsilnejších vrstiev recepcie tohto diela. Drážďanská inscenácia však správne nepodľahla pokušeniu redukovať operu na historický dokument. Naopak, zdôraznila jej nadčasový rozmer a aktuálnosť témy odporu proti zneužívaniu moci.

Ťažisko predstavenia spočívalo na členoch Detského zboru Drážďanskej filharmónie a mladých sólistoch, ktorí sa museli vyrovnať nielen so speváckymi nárokmi partitúry, ale aj s hereckým a pohybovým stvárnením postáv. Výsledok pôsobil prirodzene a presvedčivo. Predstavitelia Aninky a Pepíčka vytvorili sympatickú dvojicu, ktorej vzájomná súhra sa stala jedným z pilierov inscenácie. Zborové výstupy vynikli kultivovaným zvukom, spoľahlivou intonáciou a spontánnym javiskovým prejavom.

Hudobné naštudovanie pod vedením Guntera Bergera stavilo na prehľadnosť a komunikatívnosť. Členovia Drážďanskej filharmónie pristupovali ku Krásovej partitúre s citom pre jej lyrickosť, tanečnosť i dramatické kontrasty. Výsledný zvuk si zachoval komornú priehľadnosť, pričom nikdy nezakrýval detské hlasy. V interpretácii bolo cítiť vnútorné presvedčenie o zmysle projektu a vedomie jeho spoločenského posolstva.

Významnou devízou inscenácie bola schopnosť komunikovať s detským publikom bez zjednodušovania či moralizovania. Réžia sprostredkovala mladým divákom prirodzeným spôsobom mechanizmy moci, nasledovníctva i občianskej odvahy. Deti reagovali spontánne, no zároveň sústredene, čo je pri podobných projektoch najlepším meradlom úspechu.

Vo vypredanej veľkej koncertnej sieni Paláca kultúry panovala počas predstavenia pozoruhodná koncentrácia. Po približne hodinovom programe nasledoval búrlivý potlesk a niekoľkominútová klaňačka. Publikum odmenilo nielen vysokú umeleckú úroveň realizácie, ale aj mimoriadne aktuálnu výpoveď diela. Brundibár v podaní Drážďanskej filharmónie zaznel s presvedčivosťou, vnútornou motiváciou a ľudskosťou. Pripomenul, že veľké umelecké diela dokážu aj po desaťročiach osloviť nové generácie a že príbehy o odvahe, solidarite a spoločnej zodpovednosti nestrácajú na naliehavosti ani v súčasnom svete.

Hans Krása

Brundibár (Pražská verzia, 1938) 

Medzi prvým a druhým dejstvom zazneli: 

Hans Krása: Serenáda (1943) z Terezínskej verzie Brundibára (1943) 

Hans Krása: Predohra pre malý orcheter (1943) 

V druhom dejstve zazneli: 

Ilse Weber (1903‒1944): Ich wandre durch Theresienstadt (1942/44), pieseň v trojhlasovej verzii Winfrieda Radekeho

James MacMillan (*1959): Dětem (2026) pre detský zbor a klavír (objednávka Drážďanskej filharmónie, premiéra) podľa básne Hanuša Hachenburga (1929‒1944) 

Réžia, dialógy, choreografia: Tabatha McFadyen 

Hudobné naštudovanie: Gunter Berger

Dramaturgia: Adelheid Schloemann

Scéna, kostýmy: Carola Volles

Svetlá: Alexander Hauer

Brundibár: Bernhard Hansky 

Pepíček: Antoni Staniec 

Aninka: Lea Kohnen 

Policajt: Nadia Toliou  

Vrabec: Xiang Li 

Mačka: Mei Ling Daniell-Greenhalgh 

Pes: Nikolai Füchte 

Zmrzlinár: Helene Zölke 

Mliekár: Pauline Golbs 

Pekár: Toni Pätzold 

Tanečník: Nicolas Köhler 

Tanečníčka: Carley Marholin 

Drážďany

Drážďanská filharmónia

3. 10. 2026 (premiéra)