Bravo Ronalda Šebestu
Vznik CODEnsemble na jar 2024 bol iniciatívou skladateľa a dirigenta Mariána Lejavu a možno ho vnímať ako zatiaľ ostatné ohnivko v histórii silných rozhodnutí slovenských skladateľských osobností, z ktorých niektorí pôsobia či pôsobili aj ako dirigenti. Keď sa zamýšľam nad históriou pokusov tohto druhu u nás, vnímam historickú niť od Hudby dneška cez VENI, Quasars Ensemble, Asynchrónie, EnsembleSpectrum až po CODEnsemble. „Druhovo“ odlišné boli potom Melos Ethos Ensemble a formácie pre improvizovanú hudbu. Natíska sa otázka, ako sme vlastne na tom na Slovensku v pestovaní súčasnej hudby: dobre, veľmi dobre, alebo...?
V novembri sa uskutočnil ďalší koncert CODEnsemble a bol to pre mňa impulz porovnať prvé dva koncerty novej formácie súčasnej hudby. Oba boli charakteristické mimoriadnosťou interpretačných tvarov, čo v kombinácii s prítomnosťou interpretačných es súčasnej hudby (Paľa, Gál, Dumitrache, Fanzowitz, Výrostko) a suverénnym dirigentským vkladom Mariána Lejavu vygenerovalo dva koncerty úrovne bez kompromisu, podľa akýchkoľvek štandardov. Interakcia medzi dirigentom a spomínanými ťahúňmi už v procese prípravy zjavne určila úroveň osobnostného vkladu aj ostatným účastníkom. Týka sa to najmä jarného koncertu, kde vzhľadom na uvádzané partitúry (W. Rihm, M. Lejava, P. D. Ferenčík, P. Dusapin) účinkovali aj prizvaní bratislavskí hudobníci, vstupujúci do projektov súčasnej hudby skôr len občasne.
Na jesennom koncerte (H. Grime, J. Kmiťová, M. Paľa, A. Demoč, E. Carter) vo mne zarezonovalo, ako sa spomínaným esám bezo zvyšku vyrovnali dve hráčky mladšej generácie – klaviristka Katarína Paľová a flautistka Martina Kamenczay Kuštárová. Už samostatnou témou na interpretačnom poli je vklad Milana Paľu, ktorého exaltovaný osobný štýl s ultimátnym ponorom do hudobnej štruktúry bol na oboch koncertoch dovedený v sólistických kadenčných polohách do virtuóznej a expresívnej krajnosti (čo pre samotnú filozofiu percepcie napokon zakladá prekvapujúco nejednoduché otázky).
Spoločnou črtou dramaturgií oboch koncertov bol – azda podvedomý – príklon k hudbe so skôr pomalým plynutím hudobného času. V hudobnom jazyku vybrúsené kusy W. Rihma Chiffre a Chiffre 8, ktorým ako skladateľ smelo sekundoval samotný M. Lejava premiérou svojej skladby The Drencher’s CODE, ma úspešne vtiahli do svojich pomaly plynúcich priebehov, aby sa každá z nich skončila v bode, ktorý som v danej lineárnosti nedokázal predvídať, „zrazu nastal“. Podobne, ale v opačnom zmysle sa téma procesuálnosti natískala v uvedení významného diela E. Cartera Triple Duo pre 6 nástrojov, keď autor nechal (skôr lineárne) defilovať šesticu nástrojov na vysokom stupni intenzity a komplexnosti vzťahov v takom hudobno-časovom rozsahu, že som zavŕšenie skladby očakával signifikantne skôr, než nastalo. Iný, pre mňa čitateľnejší dôraz na procesuálnosť hudobného priebehu ukázal v premiére skladby Somehow unsure – perchance not Peter Dan Ferenčík. V jeho spôsobe hudobného myslenia som nemohol nepočuť dedičstvo a ducha, ktoré v slovenskej hudbe zanechal J. Sixta. V skladbe predvádzanej rozmiestnením hudobníkov do celého priestoru sály sa do organického celku spojili aj ďalšie vplyvy až po krásne stochastické modelovanie plôch.
Ďalšie slovenské skladby – Zamat A. Demoča a Ich muss weggehen J. Kmiťovej – rovnako obstáli v náročnom výbere, každá svojou individuálnou a čitateľnou identitou.
Najpozoruhodnejší dojem spomedzi domácich autorov oboch koncertov vytvoril už zmieňovaný Milan Paľa, tentokrát ako autor diela s enigmatickým názvom Gillot. V skladbe pre flautu, klarinet, husle a violončelo prejavil ďalšiu dimenziu svojej hudobnej osobnosti. Paľa svojím neúnavne vášnivým prístupom k hudbe dosiahol takú šírku poznania, ponoru do jej štrukturálnej roviny, ktorá mu umožňuje tvorbu vlastných skladateľských tvarov. Prostredníctvom sólistickej improvizácie každého z nástrojov a komponovanej ansámblovej štruktúry vytvoril suverénne dielo s čitateľným priebehom a s mimoriadne sugestívnym výsledným dojmom.
V súbehu hudobných kvalít vyznela Paľova kompozícia rovnocenne so zamýšľaným vrcholom jesenného koncertu – Carterovým Triple Duo. Neodňateľnú Paľovu stopu mal rovnako vrchol jarného koncertu – koncertantný Quad pre husle a malý orchester Pascala Dusapina, kde Paľa kreoval so sebe vlastnou sugestivitou sólový part. Umelecký tandem Lejava-Paľa tu dosiahol obdobné výšky ako v heroickej kreácii ich spoločného CD albumu Szymanowski–Berg. Práve umelecká spolupráca tejto dvojice je podstatou zrodu súboru CODEnsemble.
Aby som odpovedal na moju otázku v úvode textu, myslím si, že v kaleidoskope slovenských súborov pre súčasnú hudbu má zmysel zakladať ďalšie nové len vtedy, ak dokážu posunúť už dosiahnuté méty. Presne to sa s vtrhnutím CODEnsemble na našu scénu stalo. Tešme sa.