Bratislava, Reduta: Ruman - Hučková
14. 11. 2023
Brahms – Milhaud – Rumler – Šostakovič
Violových recitálov je ako šafranu. Aktivity vedúceho violovej skupiny Slovenskej filharmónie Martina Rumana a jeho stabilnej komornej partnerky, klaviristky Aleny Hučkovej v rozlete trocha pribrzdila pandémia, no tá už, dúfajme, odznela. Aj preto je mierne prekvapujúce, že títo umelci dostali priestor pre „celovečerný“ recitál na filharmonickej pôde až teraz. Nech boli dôvody tohto omeškania akékoľvek, išlo o udalosť, na ktorú sa oplatilo počkať si.
Program, ktorý si duo nakládlo na plecia, nevyhnutne potreboval čas na dozretie aj technickú prípravu: lemovali ho totiž violové sonáty Brahmsa a Šostakoviča, skúšobné kamene pre každého violistu so sólistickými ambíciami, nehovoriac o štvorici skladieb z pera Daria Milhauda a novinke domáceho autora.
Už v Brahmsovej Sonáte č. 1 f mol bolo zjavné, že interpreti si boli plne vedomí závažnosti úlohy, pred ktorou stáli. Nič neponechali na náhodu tak v oblasti frázovania, ako aj štýlovej charakteristiky. Ich súhra bola komplementárnym dialógom dvoch nástrojov, inteligentne formujúcim dialektický reliéf sonátovej formy. Expresívne a s prirodzene cítenou mikroagogikou, no ani na okamih neprekračujúc mieru dobrého vkusu. Spočiatku síce bolo z oboch hudobníkov cítiť chvíľami azda priveľký pocit zodpovednosti, počnúc pôvabným ländlerom 3. časti si však sonáta takpovediac interpretačne „sadla“, všetko v nej nenútene spievalo a tancovalo, aby s pokorou a uvoľnením mohlo nastúpiť ono tak trocha „symfonické“ finále. Jeho hybná téma s opakovanými tónmi dovolila Martinovi Rumanovi naplno rozbaliť nádherne jadrný šarlát violového tónu.
Zaradenie Milhaudových Quatre visages pre violu a klavír bezprostredne po Brahmsovi bol skvelý dramaturgický ťah; jednak pre celkom nezámernú tonálnu príbuznosť prvého zo štyroch kúskov s finále sonáty, jednak pre životodarný prielom do odľahčenej, vzdušnej lyriky francúzskeho ladenia – a do štylistiky moderny s jej rozšíreným chápaním tonality a sviežosťou rytmu.
Štyri „portréty“ žien s rôznym geografickým pozadím (Kalifornia, Wisconsin, Brusel a Paríž) tvoria suitu, postavenú na výrazných tempových a charakterových kontrastoch. Ruman s Hučkovou ich podchytili technicky absolútne bezpečne a štýlovo adekvátne; myslím si, že v slušne zaplnenej Malej sále SF som nebol jediný, pre koho bol Milhaud adeptom na vrchol koncertu.
Vážnu konkurenciu však mal v Ciaccone pre violu sólo violistovho kolegu, dlhoročného spoluhráča a dobrého priateľa Daniela Rumlera. Nie, nešlo o derivát barokovej variačnej formy; variáciám bol podrobený iba onen nenapodobiteľný timbre violy, ktorého nekonečné odtienky inšpirujú stále viac skladateľov súčasnosti. Skvele vystavaný oblúk formy ponúkol labužnícku ochutnávku violového „šepotu“ s mikrotonálnymi vychýleniami aj veľmi efektné virtuózne epizódy, vytvorené s dôvernou znalosťou idiomatiky nástroja. Vynikajúco napísané dielo v Martinovi Rumanovi našlo ideálneho interpreta a mne neostáva nič iné, iba zvedavo čakať na ďalšie kúsky z tvorivej dielne Daniela Rumlera.
Záverom Šostakovičova labutia pieseň Sonáta pre violu a klavír. Posledné sarkastické scherzo, posledný hold Beethovenovi; hudba mŕtvolne bledá, mátajúca, strašidelná už svojím prináležaním ku kánonu „veľkej ruskej kultúry“. Otvorene priznávam, že za posledné necelé dva roky z nej už nedokážem mať prakticky žiadny pôžitok. Práve sem však interpreti smerovali gro svojej energie, sem umiestnili dramaturgický vrchol recitálu.
Po mrazivej prvej časti bravúrne rozohrali dvojtvárny, na prahu neurózy balansujúci tanec, aby napokon vplávali do zdanlivo pokojných vôd obkolesených prazvláštnymi odkazmi na Sonátu mesačného svitu. V stručnom sóle violy, keď sa klavír diskrétne odmlčí, akoby bolo skoncentrované jadro skladateľovej výpovede, aspoň tak ho bolo možné pochopiť z Rumanovho stvárnenia – s plným zvukom, expresívnym nábojom, no bez stereotypného „prehrávania“. Poklonu treba zložiť aj Alene Hučkovej, koncertné krídlo pod jej rukami vydalo zo svojich útrob tie najtmavšie odtiene dôstojného zamatu, ktoré sa s tónom violy v záverečnom diele recitálu snúbili absolútne dokonale.