Boris Lenko: Concord Harmonicus
Boris Lenko
Concord Harmonicus
B. Lenko, M. Železňák
Real Music House 2025
Boris Lenko už desaťročia vytvára most medzi tradíciou a súčasným experimentom. Jeho hudobný svet sa rozprestiera od barokových sonát po medzinárodný repertoár Kagela, Zorna a ďalších, ktorých v 90. rokoch „priniesol“ na Slovensko. Neprekáža mu pohybovať sa medzi protikladmi vysokého umenia a salónnou hudbou, či medzi pevnou hudobnou formou a improvizáciou. Neustále ho priťahuje nový repertoár, pričom od druhej polovice 90. rokov sa jeho pozornosť výrazne sústreďuje na tvorbu slovenských skladateľov, z ktorých mu aj mnohí venovali svoje skladby.
„Nie som akordeonista, ale hudobník. A k akordeónu som sa dostal cez klavír,“ opisuje Boris Lenko vzťah k svojim hudobným nástrojom. Klavírnymi skladbami sa začína aj jeho najnovšie CD s názvom Concord Harmonicus. Boris Lenko na ňom ref lektuje a nadväzuje na svoje začiatky – robí jeden krok vzad, aby urobil dva kroky dopredu.
Prvé z 3 prelúdií pokoja pre klavír (2018–2025) Borisa Lenka vo vlastnej interpretácii otvára rozvážna hlboká klavírna fráza, ktorá sa strieda s paralelnými kvintami. Nevedel som sa zbaviť pocitu, že má impresionistický odtieň s ľudovými prvkami. Vysoké trblietajúce sa tóny znejú tak ostro, akoby sa bili nechty o klávesy. Prelúdium č. 2 je postavené na opakujúcom sa „rytme zvonov“, nad ktorým sa voľne vznáša pokojná melódia v krátkych frázach. Lenkova hra má napätý naratívny charakter ako veselá spomienka v smutnej chvíli. Tretie prelúdium prináša pocit pozitívnej zmeny. Je plné paralelných tercií a pripomína oslavu vertikálneho harmonického myslenia.
Speranza pre akordeón (2024) Marka Piačeka je technicky náročnou skladbou, energickou, v rýchlom tempe. Je vystavaná takmer ako dráma s úvodom, zápletkou, zvratom a rozuzlením. Od polovice skladby je to pulzujúci beh, v ktorom Lenko pôsobivo akcentuje opakujúce sa motívy.
Nasledujúce tri akordeónové skladby pochádzajú z 10 prelúdií pre klavír (1987–1988) Norberta Bodnára. Najprv počujeme miniatúru, ktorá sa začína a končí ako groove, zatiaľ čo v strede je to takmer groovová dekompozícia. Druhá miniatúra má silný in medias res nástup v rýchlom tempe. V Lenkových rukách sa tu o seba zaujímavo bijú chromatické postupy s intervalovými skokmi. Posledná z trojice plynie ako sínusoida. Rozvíja sa a formuje, postupne rastie najprv do kontrapunktickej pasáže, potom do náznakov moderných foriem 20. storočia. Lenko zlúčil tieto dva protipóly veľmi prirodzene.
Naivná pieseň pre akordeón (2025) Petra Zagara svojím pomenovaním neklame. V takmer ôsmich minútach sa nad statickou basovou linkou rozpínajú hravé detské melódie, ktoré začnú pripomínať valašské spevy. Aj frázovanie sa zdá byť prispôsobené nádychom. Počujeme Lenkovu lineárne uhladenú hru, kde drsnosť tónov vymenil za ich spevnosť a v nepretržitých legatach zdôrazňuje tanečné rytmy.
„Miloš Železňák je pre mňa mimoriadnym zjavom,“ opisuje Lenko svoje vnímanie tohto skladateľa. Zjavom v dramaturgii CD je aj jeho skladba Trifid, intímna sonda pre akordeón. Pôsobivé plochy čistého dynamického vlnenia, pripomínajúce akordeónový syntetizátor, znejú kontrastne s pasážami s výraznou Lenkovou agogikou.
Po nej nasledujú až do konca albumu skladby Borisa Lenka. Prvé z 3 farebných prelúdií pre akordeón (2018–2024) má takmer mystický charakter: tóny vysokých registrov v ňom plynule prechádzajú do pôsobivého synkopického rytmu mäkkých staccat. Druhé, s paralelnými terciami a kvintami, zachytáva niečo archaické. Zároveň sa zdá, že Lenkov akordeón niekedy len tak-tak vystačil s dychom, a to vie aj v pokojnej skladbe vyvolať pocit stresu. V tretej skladbe triptychu, v kvázi flašinetovom pochode, Lenko zaujímavo rozprestiera tóny ako slnko – hrejivo, ale ostro.
Nocturno pre bandoneón (2024), venované Vladovi Bučekovi, predstavuje spleť melodických línií s protipohybom. Lenko nás zasypáva trilkami a ďalšími melodickými ozdobami, no zároveň dáva dielu nádych tanga s elegickým odtieňom. Záver tvoria opätovne 3 prelúdiá pokoja pre klavír, avšak doplnené o gitaru Miloša Železňáka. Spočiatku sa hra gitary zdala nasilu doplnená, viac kopíruje klavír, málo ho obohacuje a iba letmo k nemu improvizuje. V druhej skladbe je už gitara minimalistickejšia, ambientnejšia a viac zasadená do textúry. V treťom prelúdiu už cítiť komplexnejšiu imerziu gitary do klavírneho partu, až nakoniec počujeme ich vzájomné sa dopĺňanie.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)