Blomstedtov Bruckner ako lekcia pokory
13. 1. 2026
Drážďany, Semperova opera
Herbert Blomstedt, Sächsische Staatskapelle
Bruckner
Nezvykle zasnežené a zamrznuté Drážďany, keď sa na cesty v historickom centre mesta nevydával nikto, kto nemusel, privítali na troch totožných koncertoch v Semperovej opere vysokováženého hosťa, švédskeho dirigenta, maestra Herberta Blomstedta. Po viacdňových skúškach so Sächsische Staatskapelle Dresden, s jedným zo svetových top orchestrov, zaznelo vo vypredanom divadle pod jeho umeleckým stvárnením v dňoch 11., 12. a 13. januára jediné dielo, a to 5. symfónia B dur Antona Brucknera.
Rakúskeho neskorého romantika považuje dnes 98-ročný Herbert Blomstedt, najstarší aktívny dirigent všetkých čias, už dávno za najväčšieho symfonika po Beethovenovi. Brucknerove symfónie uvádza s rôznymi orchestrami už vyše polstoročia, s Lipským Gewandhausom je k dispozícii aj pozoruhodná nahrávka všetkých Brücknerových symfónií v jeho naštudovaní. V rokoch 1975 až 1985 (v období, keď Blomstedta objavila aj Bratislava) bol šéfdirigentom Sächsische Staatskapelle Dresden a v roku 1985 dirigoval jej prvý symfonický koncert v znovu postavenej Semperovej opere. Po spoločných viac ako 300 koncertoch a nespočetných spoločných nahrávkach ho vymenovala Staatskapelle Dresden Blomstedta za svojho čestného dirigenta. Tejto cti sa mu dostalo v takmer 500-ročnej histórii orchestra v roku 2016 ako druhému dirigentovi vôbec. Nielen tieto triezve fakty, ale i Blomstedtov štýl práce, jeho výsledky, pokora pred hudobnými dielami, ľudská integrita a medzičasom aj jeho úctyhodný vek sú dôvodom neutíchajúceho záujmu o koncerty s ním. Obyčajne sú vypredané. Pred rokom zapríčinila zdravotná indispozícia vtedy 97-ročného umelca zmenu plánovaných troch koncertov. Tento rok vstúpil opatrne, pomocou chodúľky a so sprievodom, staručký dirigent Herbert Blomstedt na pódium Semperovej opery. Prekonal všetky prekážky, aby ho hudobný svet mohol vnímať naživo. Ale nie preto, že potrebuje svetlo reflektorov. V hudbe našiel už dávno svoje intímne súkromie, ako zdržanlivý askét nám dáva doň nahliadnuť, podieľa sa s nami na všetkom, čo sám v partitúre nachádza a prostredníctvom orchestra prebúdza k životu.
Stvárňovať myšlienkovo náročnú hudobnú výpoveď Antona Brucknera s 84-členným orchestrom nie je pre žiadneho dirigenta – ani fyzicky, ani umelecky – ľahko rozlúsknuteľný oriešok. Na treťom zo spomínaných koncertov akoby zastal v Semperovej opere čas, pretože na pódiu sa stretli monumentálny a pritom pokorný Bruckner s maximálne úspornými gestami jemu oddaného Blomstedta. Spolu so Staatskapelle Dresden primäli publikum v nemom úžase načúvať a zabudnúť na prítomnosť. Na dirigentskom pulte ležiaca zatvorená partitúra nebola pomôckou pre dirigenta, Brucknera nosí už dávno v srdci a všetky noty v pamäti. Tá partitúra bola referenciou pre skladateľa. Dielo vznikalo vo Viedni v rokoch 1875–1876, v čase hospodárskej krízy, depresie a nezamestnanosti, keď Bruckner prišiel o štátne štipendium i o honorované prednášky na akademickej pôde. Navyše, vtedy už takmer 50-ročný bojoval bezúspešne o svoje uznanie ako skladateľa. Namiesto zúfalstva sa ponoril do práce a svetu zanechal majstrovské kontrapunktické dielo, prepletené viacerými vrúcnymi témami, nástojčivými nástrojovými kontrastami, harmonickými konfliktami, obdivuhodným hudobným materiálom. Touto symfóniou sa v duchu udobril s neúprosným hudobným kritikom Eduardom Hanslickom i s neprajným okolitým svetom a súčasne dokázal, že je majstrom svojho fachu. Bruckner svoju vyše 80-minútovú symfóniu nikdy nepočul, ale za jej posledný Blomstedtov výklad by mu bol hlboko vďačný. Blomstedt „vyhmatal“ z monumentálneho celku každú notu, každý nástroj, akoby potreboval znova definovať ich opodstatnenie. Časovo náročná symfónia nespomalila na koncerte tempo. Úsporné, ale exaktné pohyby dirigentových krehkých rúk, prstov, iste i jeho výraz očí, celebrovali s orchestrom niečo, čo som ešte nezažila. Bola to bezpodmienečná pokora pred veľkým umením a schopnosť preniesť ju na orchester a na takmer nedýchajúce publikum. Každá téma, ba každá nota či dynamické zvlnenie mali svoj význam. Inak by Blomstedt nedokázal vybudovať taký veľkolepý hudobný chrám. K dispozícii mu stál špičkový a ústretový orchester, nad ktorým sa znova a znova niesli chorálové pasáže krištáľovo intonovaných plechov, sýte a zamatové tutti sláčikov, ktorý pod vedením grand seniora doslova rozkvital. A precíznosť a rozvážnosť finálnej dvojitej fúgy ležala v gestách rúk, ktoré prežili dlhú cestu za dirigentským pultom. Bol to pohľad na celé storočie späť, na život prežitý v hudbe.
Po poslednom tóne nastalo dlhé hrobové ticho, až potom vypukli búrlivé prejavy pocty. Herbert Blomstedt sa vrátil na pódium štyrikrát, štyrikrát ďakoval orchestru, seba oslavovať nenechal. Najbližšie sú naplánované jeho koncerty v Lipsku, Bostone a Detroite. Tesne pred jeho 99. narodeninami.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)