BHS: Spevácky zbor Lúčnica
7. 10. 2023
Bratislava, Reduta
Spevácky zbor Lúčnica
Elena Matušová
BHS, Zo zlatého fondu speváckeho zboru
Predposledný večer tohtoročných BHS bol venovaný zborovej časti osláv 75. výročia vzniku Umeleckého súboru Lúčnica, jedného z najstarších telies na Slovensku. Väčšinu obecenstva tvorili bývalí lúčničiari, ale nemálo bolo aj ich fanúšikov a priaznivcov zborového spevu.
Dramaturgia prvej časti večera bola vystavaná z a cappella diel, ktoré charakterizovali pôsobenie jednotlivých zbormajstrov – Štefana Klima, Petra Hradila, Mariána Vacha a Eleny Matušovej. Zbor v neodmysliteľných krojoch otvoril koncert ikonickými Lúčnymi hrami Zdenka Mikulu, ktoré si v duchu určite pospevoval každý lúčničiar v sále. Ďalej zazneli diela od Palestrinu, Dvořáka, Kardoša, Kedrova, Brezinu, Hrušovského, Cikkera a na záver aj černošský spirituál a Suchoňova Aká si mi krásna. Taký zborový švédsky stôl, zodpovedajúci snahe o prierez repertoárom za trištvrte storočia a tiež aktuálnej zostave v zbore.
Kto si pamätá legendárne veľké zostavy tvorené aj študentmi spevu, musel byť trochu prekvapený. Hoci si Lúčnica pod vedením Eleny Matušovej stále drží svoj vysoký kvalitatívny štandard, predsa len je evidentné, že zápasí s rovnakými personálnymi problémami ako väčšina amatérskych a poloprofesionálnych speváckych zborov na Slovensku.
Tieto potiaže sa o niečo viac, spolu s evidentnou únavou aj po uvedení rovnakej dramaturgie deň predtým v Piešťanoch, odzrkadlili na výkone v Omši A dur od Césara Francka. Samotný výber diela je v tomto prípade otázny, na výročný koncert by sa možno žiadala skladba o niečo efektnejšia a vzhľadom na náročnú prvú polovicu aj snáď trochu šetrnejšia k spevákom. Na druhej strane, rozumiem ambícii zvoliť skladbu závažnosťou zodpovedajúcu významnému jubileu. V priamej interakcii s vynikajúcimi sólistami Lenkou Máčikovou, Jurajom Kucharom a Martinom Mikušom však bola únava a súčasná kondícia zboru odhalená ešte viac, hoci zboristi podali heroický výkon.
Najsilnejším, pre nezúčastneného pozorovateľa až dojímavým momentom bol však záverečný prídavok, keď sa zbor postavil na okraj pódia a k lúčničiarskej „hymne“ Pod Roháčom žijem sa pridali aj všetci „ex“ z publika. Bol to elektrizujúci zážitok.
Je trochu ťažké kriticky sa stavať ku koncertu, ktorý je vlastne narodeninovou oslavou a odpúšťa sa na ňom viac, ako na štandardných vystúpeniach. Napokon, hlavnými kritikmi boli v ten večer bývalí členovia speváckeho zboru, ktorí na pokoncertnej čaši vína mohli porovnávať súčasnosť s uplynulými dekádami. Nech už boli ich názory akokoľvek rôznorodé a určite nie raz zaznelo „za našich čias…“, na jednom sa určite zhodli – raz lúčničiar, navždy lúčničiar.