SoSR, Rastislav Štúr, Astrig Siranossian
5. 10. 2024
Bratislava, Reduta
BHS
Symfonický orchester
Slovenského rozhlasu,
Rastislav Štúr, Astrig Siranossian
Iršai – Dvořák – Bruckner
Už o päť rokov bude Symfonický orchester Slovenského rozhlasu oslavovať storočnicu. Pri o niečo menej okrúhlom, no i tak významnom výročí a príležitosti predposledného koncertu BHS táto konštanta domácej hudobnej scény spojila sily s dvoma zvučnými menami – dirigentom Rastislavom Štúrom a hviezdnou sólistkou Astrig Siranossianovou.
Zaujímavá kombinácia interpretov a nemenej zaujímavá kombinácia skladieb pritiahla do Koncertnej siene Slovenskej filharmónie mimoriadne vďačné publikum, ktoré ocenilo hneď prvé číslo večera, premiérovo uvedenú symfonickú predohru A chto beťar Jevgenija Iršaia mohutnými ováciami. Jej autor je, podobne ako SOSR, stálicou našich hudobných pódií. Poznáme ho ako štýlovo i žánrovo mimoriadne prispôsobivého autora, ktorý zbiera inšpirácie z najrôznejších miest, epoch a kultúr. Jeho nová predohra je toho dôkazom. Iršai v nej motivicky čerpá z rovnomennej folklórnej piesne, pochádzajúcej z východného Slovenska, na ktorej ho údajne zaujala najmä jej energia a vtip.
Dielo má pomerne konzervatívny, harmonický a dynamický priebeh, čo mu zaručuje flexibilitu a použiteľnosť v mnohých dramaturgických kontextoch. Humor prítomný v námete dokázal skladateľ transformovať do občasne sólovej inštrumentácie plechových dychových nástrojov. Napriek skvelej odozve obecenstva a skúsenému dirigentovi bola úvodná predohra pre orchester „zahrievacou“ skladbou. Nástrojové sekcie sa akoby ešte nespamätali z rýchleho nástupu na pódium a zvlášť na niektorých exponovanejších úsekoch nepredviedli úplne perfektnú súhru.
Skladba však vďaka svojej efektnosti i tak zanechala pozitívny dojem a pripravila pôdu Koncertu pre violončelo a orchester h mol Antonína Dvořáka. Najväčším lákadlom tejto kompozície a zároveň aj celého koncertného večera bola prítomnosť už spomínanej violončelistky s hviezdnym renomé Astrig Siranossianovej. Svoju povesť síce interpretka nezradila, sólového partu sa zhostila skutočne majstrovsky a viacerými technickými detailmi istotne pohladila dušu zasvätených poslucháčov, no zároveň na seba vďaka povahe diela nestŕhala toľko pozornosti, koľko by si jej talent zaslúžil. Výkon orchestra bol predovšetkým z technickej stránky lepší než v úvodnej predohre a jednotlivým sekciám nemožno veľa vytýkať. Celkový dojem zo skladby však ostal relatívne mdlý. V očiach a ušiach publika si koncert napriek tomu zaslúžil entuziastický a vytrvalý potlesk, ktorý Siranossian odmenila nečakaným prídavkom (melancholickou arménskou piesňou Sareri hovin mernem).
Prestávka, zdá sa, všetkým prospela. Po pomerne neinšpiratívnom prvom segmente som ohľadne vyše hodinovej Brucknerovej „romantickej“ Symfónie č. 4 cítil mierne obavy, tie sa však po chvíli celkom vytratili. Keď sa totiž osviežené publikum i zregenerovaný a rozšírený orchester vrátili do siene, bolo vo vzduchu cítiť zmenu. Už po prvých taktoch mi bolo jasné, že strnulý opar je nadobro preč a konečne si užijeme hudbu plnú života. Pomohla tomu i povaha skladby. Štvrtá symfónia nie je typickým spirituálnym a kontrapunktickým Brucknerovým dielom. Ide o kompozíciu štýlovo sa blížiacu skladateľom ako Wagner, Liszt alebo aj Dvořák, takže z hľadiska dramaturgie to bola veľmi dobrá voľba. Navzdory svojej dĺžke trvala záverečná skladba zdanlivo najkratšie. Dirigent i orchester si vyslovene užívali klenuté melódie, dynamické zvraty a monumentálne vrcholy a na tomto mieste je potrebné vzdať im poklonu za výborne odvedenú prácu.