Bertrand Chamayou: Ravel fragments

Bertrand Chamayou 

Ravel fragments 

Erato 2025 

Takmer desaťročie uplynulo od nahrávky Ravelovho kompletného klavírneho diela, ktorá Bertrandovi Chamayouovi vyniesla povesť prvotriedneho ravelovského interpreta. Jeho najnovší album v tomto kontexte možno chápať nielen ako poctu majstrovi k 150. výročiu jeho narodenia, ale aj ako akési postskriptum, tvorené mozaikou z miniatúr od jubilantových súčasníkov, z transkripcií Ravelových diel (vlastných aj Chamayouových) a kompozícií súčasných autorov. Dramaturgiu albumu integruje niekoľko línií, z ktorých do popredia azda najvýraznejšie vystupuje okruh skladieb inšpirovaných Gašparom noci, v dielach od žijúcich autorov: Frédérica Durieuxa, Betsy Jolasovej a Salvatoreho Sciarrina. 

Je to hlavne zásluhou Sciarrinovej kompozície De la nuit, ktorá je najrozsiahlejším komentárom k Ravelovej suite, notoricky známej svojou mimoriadnou technickou náročnosťou. Motívy krajných častí Ondine a Scarbo sa v nej nielenže prelínajú, ale zároveň sa aj všemožne aluzívne pripomínajú, čo musí byť z interpretačného hľadiska naozaj tvrdý oriešok. Akoby škriatok Scarbo, protagonista poslednej časti Ravelovho Gašpara noci, v Sciarrinovej skladbe svoje šibalstvá stváral pod prikrývkou z najjemnejšieho krepdešínu. 

Z Ravelových vlastných transkripcií ma zaujali jednak žiarivo pestrofarebné úryvky z baletu Dafnis a Chloé, no predovšetkým druhé srdce albumu – La Valse, ktorá v porovnaní s orchestrálnou verziou poskytuje neporovnateľne viac bezprostrednej interpretačnej flexibility. Striedajú sa v nej blúznivé vízie s romantizujúcim lyrizmom, démonické pasáže so šarmantnou rozpustilosťou. Napriek extrémnym zmenám nálad a textúr z interpretácie dýcha prirodzenosť a zdravá živelnosť, ktorá si vďaka Chamayouovej disciplinovanej sebakontrole udržiava zreteľné kontúry aj na samej hranici delirickej prepiatosti. 

Ďalšou líniou je iberská stopa vyplnená Správou pre Ravela od Kubánca Joaquína Nina, rezonujúca s Ravelovou vlastnou Pièce en forme de habanera. Na albume zaznieva v transkripcii interpreta, ale pôsobí skôr ako barkarola, a nie južanský tanec, na to má primálo temperamentu. Oná éterická lahodnosť, ktorou Habanera oplýva, zaiste vyznieva pôsobivo, no omnoho viac svedčí transkripciám piesní, napríklad hneď úvodnej Trois beaux oiseaux du Paradis či potom neskôr Chanson de la mariée. 

Zvyšný priestor vypĺňajú drobné skladby Alexandra Tansmana, Xaviera Montsalvatgeho, Arthura Honeggera či vo svojej dobe neúnavného propagátora novej hudby, španielskeho klaviristu Ricarda Viñesa, ktorý v prvých desaťročiach minulého storočia mnohé Ravelove diela premiéroval. Zatiaľ čo v miniatúrach je na prvom mieste farebnosť a dokonalé dynamické tieňovanie, v technicky náročnejších skladbách Chamayou pred úzkostlivou pedantériou uprednostňuje spontánnu vitalitu. A práve to jeho hre dodáva prirodzenosť, sviežosť a šarm, teda všetky atribúty vyzývajúce na opakované počúvanie. V spojení s ravelovskou oslnivou farebnosťou, ktorá skladateľov aj interpretov dodnes neprestáva fascinovať, je to ťažko odolateľná kombinácia.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)