SF na rozhraní rokov stavila na kartu belcanta

30. 12. 2024

Bratislava, Slovenská filharmónia

Simona Houda Šaturová, Jana Kurucová, Juraj Hollý,

Slovenská filharmónia, Rastislav Štúr

Rossini – Donizetti – Bellini – Bizet – Bernstein – Lehár

Ako dramaturgicky koncipovať filharmonické koncerty na prelome rokov? Viedenčania majú otázku vyriešenú  dlhodobo a jednoznačne. Slovenská filharmónia skôr hľadá vhodný model. Vlani vydareným programom z klasických operiet zamierila presne. Tento rok ponuku sformovala inak.

Trom koncertom dala názov Belcanto gala. Možno ho vnímať dvojako: cez prizmu historického obdobia i vokálneho štýlu. V prvom prípade bola tvorba prostredníctvom Gioachina Rossiniho, Gaetana Donizettiho a Vincenza Belliniho plne rešpektovaná do prestávky. Dokonca ukážkami z opier, ktoré sa u nás nehrajú (I Capuleti e i Montecchi, Semiramide, v druhej časti Beatrice di Tenda) alebo nezazneli v scénickej verzii desaťročia (Norma). Popri nich dramaturgia zaradila aj belcantové ukážky populárneho rázu (Don Pasquale, Nápoj lásky), no po pauze sa už k slovu dostala zmes. Od Bizetovej Carmen, cez Lehárov valčík, španielsku zarzuelu až po Bernsteinovu predohru ku Candide.

Za dirigentský pult pozvalo vedenie Slovenskej filharmónie Rastislava Štúra, aktuálne riaditeľa Opery SND. O jeho skúsenostiach, muzikálnosti, pohotovosti a veľkej prispôsobivosti sólistom niet pochýb. Ale ak leitmotívom programu bolo talianske belcanto (opera seria mohla dostať priestor aj inokedy, keď sa jej SND vyhýba), tak s touto kapitolou sa vo svojej praxi príliš nestretal. Prvý z trojice koncertov (30. 12.) bol regulárny večer, nie verejná generálka, napriek tomu v ňom neodznel v bulletine avizovaný prídavok z baletu Bratislavský majáles od Ľudovíta Rajtera. Dirigent s orchestrom v niektorých číslach skôr hľadali optimálny tvar a súhru.

Trocha nevyvážene pôsobil repertoár sólistov. Oba ženské hlasy sa museli popasovať s technicky oveľa náročnejšími číslami než tenorista. Po svižnej, aj keď nie bezchybne predvedenej predohre k Donizettiho buffe Don Pasquale, zaznelo v podaní Simony Houda Šaturovej a Juraja Hollého v štýlovom frázovaní poňaté dueto Noriny a Ernesta. Sopranistka sa s technicky, rozsahom a najmä početnými koloratúrami vyzdobenou áriou Bell raggio lusinghier titulnej hrdinky opery Semiramide od Gioachina Rossiniho vyrovnávala statočne. Šaturovej hlas nadobudol tmavšiu farbu, nestratil na ohybnosti, v náročných ozdobách a behoch sa snažila dodržať rossiniovský štýl. Trocha menej rezonančnú má hlbokú polohu. Orchester mohol znieť miestami perlivejšie, no vzhľadom na mieru skúsenosti s partitúrami tohto druhu (platí aj pre dirigenta), nešlo o sklamanie.

Mezzosopranistka Jana Kurucová má s talianskym belcantom skúsenosti (v minulej sezóne v berlínskej Deutsche Oper vytvorila Giovannu Seymour z Donizettiho Anny Boleny) a na javisku, konkrétne v Zürichu, sa stretla aj s titulnou postavou Romea v Belliniho I Capuleti e i Montecchi. K vláčnej cavatine Se Romeo t´uccise un figlio pridala efektne vygradovanú cabalettu La tremenda ultrice spada a v oboch častiach dokázala, že presne ovláda princípy daného slohu. Vďaka vyššiemu mezzosopránu vie dať výškam korunu a zo strednej do hlbokej polohy prechádza plynulo. Obe sólistky uzavreli prvú časť duetom Normy a Adalgisy z Normy od Vincenza Belliniho (Mira, o Norma), kde oba hlasy ladili farbami, vokálnou estetikou, ale aj intonačnou čistotou v spoločných pasážach. Ešte predtým dostal priestor Juraj Hollý, aby v populárnej Nemorinovej romanci Una furtiva lagrima z Donizettiho Nápoja lásky preukázal nie každodennú vrúcnosť tmavšieho tenorového timbru, dnes už nie vyslovene lyrického, s výraznou afinitou k talianskemu frázovaniu. Pravda, nejde o áriu s exponovanými výškami.

   Druhá polovica večera sa síce v ukážkach z dvoch titulov vrátila k monotematicky stavanej prvej časti, no dramaturgicky sa už orientovala aj na „silvestrovskú“ strunu. Pravda, komických árií a dvojspevov je aj v talianskej opere nadostač, sú však skôr pre hlbšie mužské hlasy. Rastislav Štúr si v Entr´acte z 3. dejstva Bizetovej Carmen prišiel na svoje a tvorivé nadšenie preniesol aj na orchester. Z rovnakej opery (otázne, či dramaturgicky opodstatnenej) zaznela Seguidilla, kde bol partnerom Jany Kurucovej Juraj Hollý ako Don José. Mezzosopranistka vložila do árie náležité výrazové finesy a tenorista ukázal svoj potenciál pre spinto odbor, ku ktorému sa neodvratne blíži. Obaja dotvorili scénu naznačenou hereckou akciou.

Do ríše belcanta sa koncert vrátil predohrou a tercetom z opery Beatrice di Tenda (zaznela na Slovensku len v koncertnej verzii na Zámockých hrách zvolenských roku 2012), kde sa sólistické trio v zložení Simona Houda Šaturová (Beatrice), Jana Kurucová (Agnese del Maino) a Juraj Hollý (Orombello) zhostilo svojich partov (spamäti!) s potrebnou „italianitou“ v timbroch. Po prskavkovom, s chuťou a živou odozvou u publika zahranom valčíku Zlato a striebro od Franza Lehára nastal ešte jeden dotyk s belcantom. V recitatíve a duete Adiny a Nemorina z Nápoja lásky žiaril najmä Hollého šťavnatý a výrazovo diferencovaný tenor v spojení s vtipným hereckým dotvorením. Šaturová sa pridala a hoci z Adiny už trocha vyrástla, podieľala sa na živom uvedení čísla.

Okienko do iného sveta poodkryla Jana Kurucová romancou Luisy z diela španielskeho zarzuelového skladateľa Ruperta Chapího, v roku 1889 skomponovanej Las Hijas del Zebedeo (Zebedeove dcéry). Vložila do nej technickú vyváženosť tónu v polohách efektného čísla, ktoré spievajú soprány i mezzosoprány a príznačný výrazový temperament. Bodkou za oficiálnou časťou bola predohra ku Candide od Leonarda Bernsteina. Na rozhraní operety a opery zakotvené dielo obletelo svet. Strhujúcu inštrumentáciu, rytmiku i melodiku predohry sa Slovenská filharmónia s Rastislavom Štúrom snažila sprostredkovať čo najvernejšie. Z prídavkov uvedených v bulletine v navštívený večer odpadlo číslo z baletu Ľudovíta Rajtera, takže účinkujúci sa rozlúčili populárnou, no už trocha obohranou Piesňou o rodnej zemi z Dusíkovho Hrnčiarskeho bálu.

Záznam koncertu si je možné pozrieť na webe Slovenskej filharmónie