Beethoven a Martinů v Redute: lyrika, heroizmus, transcendencia

23. 9. 2025

Bratislava, Reduta
BHS

PKF – Prague Philharmonia, Pražský filharmonický zbor, Robert Kružík

Beethoven – Martinů 

Na koncerte PKF – Prague Philharmonia a Pražského filharmonického zboru boli poslucháči konfrontovaní s  lyrickou vznešenosťou zhmotnenou v husľovom  koncerte Ludwiga van Beethovena a  monumentálnym zborovým eposom Bohuslava Martinů pod taktovkou Roberta Kružíka.

„Nie som spokojný so svojimi doterajšími dielami: od dnešného dňa sa vydám novou cestou.“  Týmto rozhodujúcim výrokom Ludwig van Beethoven symbolicky oddelil svoju ranú tvorbu do r.  1802 od nasledujúcej etapy, dnes známej ako jeho stredné „heroické“ obdobie. Skladateľovo rozhodnutie vykročiť novou cestou sa pretavilo aj do Koncertu pre husle a  orchester D dur op. 61. V  jeho pomerne rozsiahlej expozícii orchester vytvoril precíznou dynamickou prácou priestor pre žiarivý, intonačne jednoznačný vstup sólových huslí v  podaní Josefa Špačka. Spolupráca telesa so sólistom sa niesla v  duchu striedania dvoch základných polôh – nežného pianissima a  zdržanlivého forte. Zvuková úspornosť však telesu napomohla v  závere Allegra ma non troppo prekvapiť niekoľkými výbušnými momentmi, ktoré interpretáciu prirodzene emocionálne posilnili. Pútavým momentom bola aj voľba kadencie Alfreda Schnittkeho. Jej kontrastná expresivita a  precízne predvedenie pôsobili ako osviežujúci element klasickej výstavby Beethovenovho koncertu.

Emocionálnym jadrom diela sa stalo kontemplatívne lyrické Larghetto. V  niekoľkých variáciách pastorálne ladenej témy sa preukázala nezvyčajne vysoká miera umeleckej spolupráce sólistu s  orchestrom. V dynamicky delikátnych situáciách na seba dokázali efektívne reagovať, čím zaručili okrem nepostrehnuteľných prechodov figuratívne variovanej témy naprieč orchestrálnymi partmi aj zvukovú prehľadnosť výslednej interpretácie. Plný zvukový potenciál orchestra sa prejavil až v  záverečnom Ronde, po sólovom uvedení notoricky známej rytmicky úsečnej témy sólistom. Dirigent však nestavil len na prostý tanečný charakter, ktorý mu hudobný materiál ponúkal. Spolu s  interpretmi sa mu podarilo vytvoriť heroicky vypäté finále, reflektujúce Beethovenov skladateľský zámer.

V  druhej polovici večera zaznel Epos o  Gilgamešovi, kolosálne oratórium Bohuslava Martinů. Po krátkej introdukcii sa k  orchestru pridal početný zbor, ktorý zohrával v interpretácii najdôležitejšiu rolu – vystupoval v  podobe akéhosi kolektívneho vedomia a vytváral majestátny i tragický príbehový rámec epického diela. 

Zatiaľ čo v  prvej časti (Gilgameš) prevládala v  zbore i  u  sólistov Lucy Croweovej (soprán), Kylea van Schoonhovena (tenor), Dereka Weltona (barytón) a  Jana Martiníka (bas) dramaticky expresívna hudobná výpoveď, v  druhej časti (Smrť Enkidua) sa teleso uchýlilo k  intímnejšej poetike zrkadliacej emocionálny a  filozofický kontext textovej predlohy. V  záverečnej Invokácii, najexpresívnejšej časti eposu, interpreti vystavali strhujúcu drámu kontrastov – od vášnivého rozrušenia pripomínajúceho Gilgamešovo zúfalé hľadanie nesmrteľnosti, až po scény stiesneného pokoja. Neodmysliteľným dramatizujúcim činiteľom oratória sa stali komentáre rozprávača Simona Callowa. V  spojení s  nimi dirigent vystaval pozoruhodne presvedčivú interpretačnú výpoveď aj v  tomto poslucháčsky náročnom diele českého modernistu.

Súbor s  medzinárodným obsadením sa v  Redute predstavil prekvapivou zvukovou kompaktnosťou v  dvoch zásadne kontrastných kompozíciách. Beethovenov koncert ozvláštnil nekonvenčne jemnou dynamickou prácou aj  provokatívne zvolenou kadenciou. Zároveň po takmer dvadsiatich rokoch v  Redute uviedol mohutné oratórium, ktorého posolstvo o  priateľstve a nevyhnutnom prijatí vlastnej smrteľnosti znie s  rovnakou naliehavosťou aj dnes.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)