Basso continuo v technoklube
Basso continuo v technoklube
Magický priestor vychyteného technoklubu, ktorý je domovom zmyselných stretnutí a pulzujúcich rytmov, slúžil ako inšpirácia pre najnovšiu inscenáciu Händlovej Alciny v mníchovskom Štátnom divadle na Gärtnerplatzi. Réžia sa pokúsila preniesť príbeh čarodejnice do atraktívneho prostredia, avšak zápasila s presadením originálneho konceptu do uveriteľného a dramaticky nosného príbehu. Ocitla sa v tieni podmanivej hudby a výnimočného výkonu orchestra.
V srdci Berlína leží Berghain, legendárny technoklub, chrám zvuku a extázy. Jeho steny dýchajú príbehmi bezpočetných nocí, tajných stretnutí a pulzujúcich rytmov. Hmota čiernoty obklopuje hostí, keď vstupujú do inej dimenzie, v ktorej sa zdá, že čas zastal. Basovo duniaci pulz hudby preniká vzduchom, hypnotické mantry uznávaných svetových dídžejov uvádzajú telá do pohybu. Lúče stroboskopického svetla rozrezávajú temné tiene, tancujú ako duchovia medzi ľuďmi, ktorí sa v tomto magickom priestore strácajú a znovu nachádzajú. Atmosféra je elektrizujúca, plná energie a neopísateľného pocitu slobody.
Neviem, či Magdalena Fuchsberger, režisérka najnovšej mníchovskej Alciny v repertoárovom Štátnom divadle na Gärtnerplatzi v Mníchove niekedy Berghain navštívila. Naratív dramaturgie jej režijnej poetiky však silno pripomínal inšpiráciu podobným priestorom nočného klubu, v ktorom sa dá hrať napríklad aj na ľadovo krásnu princeznú Turandot, pestrofarebné božstvá aztéckeho panteónu alebo „len“ so sexuálnou identitou. Zasadiť Händlov príbeh čarodejnice Alciny žijúcej na ostrove, ktorého fauna, flóra, ale aj geomorfológia pozostávajú z jej začarovaných milencov, do extatického milieu klubu, kde je počas jednej noci možné rozohrať hru rozličných identít, nie je neoriginálne. Keby réžia vdýchla postavám viac života, prostredie svetovo vychytenej mekky fanúšikov techna by vynikajúco konvenovalo historicky poučenej a špičkovo naštudovanej hudobnej interpretácii menšej sestry Bavorskej štátnej opery.
Podmanivá hudba a magický príbeh na motívy Ariostovho Zúrivého Rolanda ponúkajú dostatočný priestor pre vizuálne, ale aj hudobne skvostné inscenácie. Produkcie tejto repertoárovej stálice, vynímajúcej sa z kontextu typického Händlovského opusu dramaticky efektívnym a hudobne efektne vypointovaným sujetom, zaujali najmä svojím vizuálnym štýlom, či už minimalistickým (Robert Wilson, Frankfurt 1999), alebo opulentne multimediálnym (Sophie Hunter, Glyndebourne 2015), réžiou zvýrazňujúcou emocionálnu hĺbku postáv (Richard Jones, Covent Garden 2010) alebo témy manipulácie a zavádzania (Damiano Michieletto, La Fenice 2011), či zamýšľajúcou sa nad otázkami týkajúcimi sa moci a rodovej identity (Peter Sellars, Nederlandse Opera 2018).
Pre úspech naštudovania je však najdôležitejšia spevácky zdatná Alcina, roztopašná, prelietavá, emocionálne nestála, manipulátorská a ľudsky náročná antihrdinka, taká, ktorú je aj „zabiť“ málo.
No nezabili by ste ju? Túto otázku si očividne položil aj Melisso, ktorý v kostýme drag queen mieri prstami sformovanými do pomyselnej pištole na Alcinu sťaby majiteľku nočného klubu ešte pred prvým taktom hudby. Okolo nich sa mihajú čierne postavy baletných tanečníkov v originálnej choreografii, ktorá viac ako príbehy centrálnych figúr interpretuje v priebehu večera farebne bohatú hudbu. Choreografia však zatieňuje réžiu, ktorá má od začiatku značné problémy presadiť inak originálny nápad s nočným klubom do dejovo nosnej a uveriteľnej koncepcie postáv. Personál Alciny je pritom vskutku zaujímavý, dramatické charaktery prechádzajú vývinom, každá z postáv nesie v sebe vnútorný rozkol a vo finále má i o čom premýšľať.
Tak ako čaro noci v tanečnom klube nájde svoj trpký koniec pri ceste domov prebúdzajúcim sa mestom, tak pominú aj Alcinine čary a postavy sú horko konfrontované s ich skutočnými životmi, ktoré opustili v hľadaní čarovného ostrova. Z povraziska spustená tabuľa s nápisom „Réalitée“ oddelila horúčkovitú noc a realitu dňa v postštrukturalistickom duchu. Na scéne sa rozohrala idylka malomeštiackeho sídliska, v ktorom sú Bradamante a Ruggiero pomerne nudným lesbickým párom sediacim na balkóne konfekčného bytu, Oronte dopriava penový kúpeľ svojmu autu a s Morganou kočíkuje spoločného potomka. Iba Alcina sa nechce vzdať svojho predchádzajúceho života. Odmietajúc novú realitu, odčarovanie, svoje sklamanie a možno už i ohlasujúci sa vek, trucuje a hysterčí v trblietavých šatách a s igelitkami na autobusovej zastávke pred bytovkou. No nezabili by ste ju? Melisso, ktorý ju pozoroval spoza záclony jedného z okien bytovky ju nakoniec skutočne zastrelí. Malomestský život sa na chvíľu zrúti, no o pár taktov ďalej už všetci oslavujú pohlavne nezaradeného Oberta v ženských šatách a s fúzikmi, ktorý vo finále preberá po Alcine nočný klub so všetkými jeho tieňmi a čarami. Keby sa režisérka viac zaujímala o emócie postáv, mohol sa jej podariť skutočný coup de théâtre s ambíciou kultovosti.
Nehodovosť réžie, našťastie, vyvážilo špičkové hudobné naštudovanie. Orchester Štátneho divadla na Gärtnerplatzi priniesol historickú presnosť a výrazovo silného, na sýtom basse continuo neseného Händela. Dirigent Rubén Dubrovsky, šéfdirigent divadla s repertoárom siahajúcim od baroka cez muzikál, operetu až po súčasnú opernú literatúru, ženie dej dopredu, zatiaľ čo hráči na historických nástrojoch v kľúčových momentoch pridávajú grandiózny barokový drajv. Všetci speváci sú výnimoční a opakovania v da capo áriách zdobia s počuteľnou chuťou. Akustika čerstvo zrekonštruovaného divadla dokonale ladí s touto hudbou. V optimálne vybalansovanom zvuku hudobného naštudovania vynikol obzvlášť vláčny a prierazný mezzosoprán Sophie Rennertovej (Ruggiero) a farebne pôvabný kontraalt Moniky Jägerovej (Bradamante), jedinej externej akvizícíe divadla. Koloratúrny soprán Andreji Zidaricovej pôsobil počas premiérového večera na Morganu trochu ťažko, aj keď sa v treťom dejstve predsa len dokázala oslobodiť. Primadona mníchovskej scény Jennifer O’Loughlin zvláda všetky árie Alciny bez námahy. Nepodarilo sa jej však vytvoriť konzistentný portrét tejto od samého začiatku smutnej femme fatale.
Do veľkej miery mala na tom podiel aj réžia s dobrým nápadom, ktorý by tak rýchlo neomrzel, keby venovala viac pozornosti jednotlivým charakterom.
Georg Friedrich Händel
Alcina
Hudobné naštudovanie: Rubén Dubrovsky
Réžia: Magdalena Fuchsberger
Choreografia: Karl Alfred Schreiner
Scéna: Stephan Mannteuffel
Kostýmy: Pascal Seibicke
Svetlo: Michael Heidinger
Dramaturgia: Christoph Wagner-Trenkwitz
Alcina: Jennifer O’Loughlin
Ruggiero: Sophie Rennert
Morgana: Andreja Zidaric
Bradamante: Monika Jägerová
Oronte: Gyula Rab
Melisso: Timos Sirlantzis
Oberto: Mina Yu
Mníchov
31. 1. 2025 (premiéra)