Basová flauta a nové hlasy v rozhlasovom štúdiu
15. 12. 2025
Bratislava, Slovenský rozhlas
Quasars Ensemble, Gregory Chalier, Ivan Buffa
Hosokawa – Holliger – Kobielsky – Saunders – Čamák
Komu sa málilo zvuku basovej flauty na decembrovom koncerte EnsembleSpectrum, mohol si ho vychutnať aj o dva dni neskôr, trocha netradične, v komornejšom rozhlasovom Štúdiu 5. Hosťom Quasars Ensemble bol švajčiarsky flautista Gregory Chalier, ktorý dostal v rámci pomerne pestrej dramaturgie hneď dve sólové príležitosti. Obe diela, ktoré uviedol, mali charakter štúdií technických aj výrazových možností fláut s ťažiskom sústredeným na nekonvenčné spôsoby hry a formy interakcie nástrojového zvuku so zvukmi vydávanými priamo interpretom.
Sólistov krajan, vynikajúci švajčiarsky hobojista a skladateľ Heinz Holliger sa v kompozícii (t)air(e) z počiatku 80. rokov pohral (okrem iného) s krehkými flažoletmi flauty a ich prepojením s pískaním, pohybujúc sa ustavične v akomsi stave medzi hudbou, slovom a gestom, medzi zvukom, ruchom a tichom. Podobným spôsobom balansovala aj Rebecca Saunders v skladbe Bite pre sólovú basovú flautu, nástroj s bohatým spektrom harmonických aj neharmonických zvukov, ktorého veľkosť zároveň umožňuje použitie v úlohe rezonátora – napríklad ľudskej reči, neraz prudko emotívnej. Chalier v bytostnom, vyslovene fyzickom spojení s nástrojom chvíľami vzbudzoval dojem mimozemského živočícha zatvoreného v klietke, z ktorej sa obsesívne, no márne snaží vyslobodiť…
Intenzívnou emocionalitou však dýchali aj zvyšné tri diela v programe, určené početnejším obsadeniam. Pomerne prekvapivo na mňa zapôsobila miera dramatickosti v úvodnej Stunden-Blumen Toshia Hosokawu, napísanej zámerne pre rovnakú zostavu nástrojov ako Kvarteto na koniec času Oliviera Messiaena. Začala sa síce typicky kontemplatívne, vychádzajúc z jediného tónu, a obsahovala aj ďalšie rozoznateľné črty rukopisu japonského autora, napríklad kĺzavé flažolety huslí a violončela, dramatický vzruch, do ktorého čoskoro vplynula, však smeroval k vypätým miestam skladateľovho ikonického Havrana – a to na nečakane krátkej časovej ploche. Hosokawa patrí k „srdcovkám“ umeleckého vedúceho súboru Ivana Buffu, ktorý dielo starostlivo viedol od dirigentského pultu; bol to skvelý úvod večera.
Čiernou ovcou dramaturgie (no myslím to vyložene pozitívne) bolo trio Conversations pre klarinet, violončelo a klavír jedného z Buffových žiakov Tomáša Kobielského. Išlo o príjemný „výlet“ do sveta novej vecnosti, ktorý skvele preveril technické dispozície všetkých troch hráčov a bol zaťažkávacou skúškou ich súhry. Študentské, no virtuózne dielko s iskrou humoru aj sviežej zvukovej predstavivosti dáva tušiť budúce nádeje…
Veľmi zaujímavým príspevkom bola aj záverečná kompozícia z pera ďalšieho študenta z kompozičnej triedy vedúceho ansámblu. Samuel Čamák vo svojej skladbe Wilkie (názov odkazuje na vzácny syndróm vaskulárnej kompresie v oblasti dvanástnika, spôsobujúcej nepríjemné symptómy) povolal do služieb okrem klavíra, flauty, klarinetu a sláčikového kvarteta aj bicie nástroje. Sonoristická introdukcia s flažoletmi a tónmi vibrafónu, vyludzovanými pomocou sláčikov, aj v tomto prípade prezrádzala živú zvukovú predstavivosť, podporenú dobrým remeselným základom; ďalší priebeh v nemenšej miere odhalil aj schopnosť mladého autora účinne vyjadriť prudkú emóciu. Po skončení sa mi žiadalo pokračovanie, aspoň jedna-dve ďalšie, kontrastné časti. Či ich Samuel Čamák k existujúcej partitúre dokomponuje, alebo nie, už aj to, čo mohlo publikum v daný večer počuť, predstavuje veľký prísľub.