Barok bez hraníc: Michael Spyres a Il Pomo d’Oro

Po troch rokoch sa na pódium Koncertnej siene Slovenskej filharmónie vrátil jeden z najvýraznejších tenoristov súčasnosti, Michael Spyres. Vypredanému hľadisku Bratislavských hudobných slávností ponúkol v sprievode renomovaného súboru Il Pomo d’Oro výber árií z barokových opier.

Spyresov hlas vyniká rozsahom zahŕňajúcim barytónovú aj tenorovú tessitúru, pričom si v krajných polohách zachováva farebnú plasticitu, zvukovú plnosť a výrazovú presvedčivosť. Jeho výnimočnosť spočíva aj v schopnosti vedome a štýlovo diferencovane využívať vlastný hlasový potenciál. Repertoárový záber Spyresa prekračuje hranice bežnej hlasovej špecializácie a zahŕňa postavy tenorového aj barytónového hlasového odboru od barokovej opery cez Mozarta, romantické belcanto až po Wagnera a taliansky verizmus. Pre bratislavský koncert si vybral árie z barokových opier skladateľov narodených na prelome 17. a 18. storočia. Dramaturgia konfrontovala rozličné prístupy k tenorovému hlasu a zároveň predstavila jeho technické i výrazové možnosti v zriedkavo uvádzanom repertoári.

Úvod večera patril Georgovi Friedrichovi Händlovi a áriám Empio, per farti guerra z opery Tamerlano a Dread the fruits of Christian folly z oratória Theodora. Spyresov vstup však pôsobil trochu rozpačito, hlas znel matne a vo fioritúrach bolo cítiť istú ťažkopádnosť. Spevák akoby ešte len hľadal optimálne nastavenie hlasu a prispôsoboval sa akustickým podmienkam sály. Už nasledujúca ária Cada pur sul capo audace z Vivaldiho opery Artabano, re de' Parti však priniesla citeľnú zmenu. Hlas nadobudol väčšiu voľnosť, intonačnú istotu a pohyblivosť.

V árii Vil trofeo d’un’alma imbelle z opery Baldassara Galuppiho Alessandro nell’Indie prejavil Spyres naplno svoje interpretačné kvality. Jeho hlas znel uvoľnene, intonačne čisto a v lyrických frázach podmanivo mäkko. Zaujala aj dynamická flexibilita, s akou prechádzal od dramaticky exponovaného fortissima k mäkkému pianu, pričom si zachovával farebnú vyrovnanosť tónu. Prvým vrcholom večera sa stala ária Se il mio paterno amorez opery Siroe, re di Persia od Gaetana Latillu. Spyres v nej predviedol obdivuhodnú technickú suverenitu, prekonávajúc intervalové skoky presahujúce oktávu. Prechádzal registrami bez najmenšej straty zvukovej vyrovnanosti, virtuózne pasáže zvládal s ľahkosťou a prirodzenou sprezzaturou, pričom ich korunoval najvyšším, priam neuveriteľným tónom večera (podľa nahrávky A⁴).

Na koncertoch s vokálnym sólistom bývajú orchestrálne čísla často vnímané ako dramaturgický doplnok. V prípade súboru Il Pomo d’Oro však išlo o umelecky rovnocenné zložky večera. Súbor, patriaci k svetovej špičke historicky poučenej interpretácie starej hudby, to potvrdil hneď v prvom inštrumentálnom čísle, Vivaldiho Concerto per archi. V komornom obsadení dvoch huslí, violy, violončela, kontrabasu, teorby a čembala predviedli hráči interpretačné majstrovstvo. Ich súhra sa vyznačovala brilantnosťou, schopnosťou jemného tieňovania zvuku orchestra, dynamickou a rytmickou pestrosťou. Nemenej presvedčivo vyznelo Galuppiho Concerto a quattro č. 3 D dur, ktorým súbor uzavrel prvú polovicu večera. Posledným samostatným inštrumentálnym číslom bolo Sammartiniho Concerto grosso č. 1 A dur. Najmä jeho záverečná časť priniesla strhujúcu ukážku hráčskej virtuozity a súhry, ktorú publikum ocenilo búrlivými ováciami.

Celá druhá polovica koncertu sa niesla v znamení interpretačného majstrovstva. V áriách Jeana-Philippa Rameaua, Nicolu Antonia Porporu, Domenica Sarriho, Johanna Adolfa Hasseho či Antonia Mariu Mazzoniho neprestával Spyres udivovať. Zakaždým, keď sa zdalo, že už predviedol všetky možnosti svojho hlasu, dokázal v nasledujúcej árii prekvapiť ešte väčšou bravúrou. K technickej virtuozite sa pridávala obdivuhodná dychová dispozícia, umožňujúca viesť aj dlhé frázy s absolútnou istotou a bez narušenia ich hudobnej logiky.

Skutočným vyvrcholením večera sa stal prídavok – ária J’ai perdu mon Eurydice z Gluckovej opery Orphée et Eurydice. Spyres v nej spojil naliehavosť, vášeň a nehu do mimoriadne presvedčivého výrazu. Jemným dynamickým tieňovaním strof a gradáciou vytvoril priam divadelné napätie: technická dokonalosť sa spojila so silou hudobnej výpovede v okamihu, ktorý akoby zastavil čas a naplnil miestnosť čímsi posvätným.

Na záver Spyres ešte raz siahol po árii z Latillovej opery Siroe, re di Persia. Dlhotrvajúce ovácie vypredanej sály boli zaslúženým vyústením koncertu, ktorý sa svojou interpretačnou úrovňou a emocionálnou intenzitou zaradil medzi nezabudnuteľné zážitky tohtoročných Bratislavských hudobných slávností.