Astrid Varnay ako Kostelníčka

Astrid Varnay patrila k veľkým wagnerovským heroínam svojej doby. V Bayreuthe účinkovala sedemnásť sezón, od roku 1951 do roku 1967, okrem iného ako Brünnhilda, Izolda a Ortrud. Už počas tohto obdobia si rozširovala repertoár o charakterové postavy, ktorým sa neskôr venovala čoraz častejšie. Jednou z nich bola Kostelníčka v Janáčkovej Jej pastorkyni. Mníchovská inscenácia Günthera Rennerta z roku 1970 ju zachytáva pod taktovkou Rafaela Kubelíka, v nemeckom preklade Maxa Broda.

Monológ „Co chvíla…“ z druhého dejstva prichádza po rozhovore s Lacom. Jenůfa spí. Števa si ju odmietol vziať a Laca sa zdráha prijať ju so Števovým dieťaťom. Kostelníčka mu preto klame, že chlapček zomrel. Po Lacovom odchode zvažuje, čo ďalej, a postupne samu seba presvedčí, že smrťou dieťaťa zachráni Jenůfinu budúcnosť. Do strachu o pastorkyňu sa pritom čoraz výraznejšie mieša obava o vlastnú povesť.

Janáček sleduje jej uvažovanie v krátkych, prerývaných frázach. Opakovanie slov a naliehavé orchestrálne motívy stupňujú napätie až k predstave, ako na ňu budú ľudia ukazovať. Varnay dáva týmto slovám ostrý dôraz. Miestami sa jej spev približuje hovorenej reči, vo vrcholoch však hlas naplno rozvinie. Zmeny výrazu vychádzajú z toho, čo si Kostelníčka práve uvedomuje a čo sa usiluje sama pred sebou obhájiť.

Herecky si pritom, a to je na tejto scéne najfascinujúcejšie, vystačí s málom. Pohľad, mierne pootočenie hlavy či zovreté ruky sprevádzajú prudké zmeny v hlase. Aj drobný pohyb je v takto sústredenom prejave dobre čitateľný. Táto úspornosť pripomína Varnayovej dlhoročnú spoluprácu s Wielandom Wagnerom v Bayreuthe a jeho dôraz na výrazovú silu javiskovej postavy.

Varnay zachováva Kostelníčke autoritu aj vo chvíli, keď si ospravedlňuje vraždu. Stále je to žena zvyknutá rozhodovať o druhých a presvedčená, že vie, čo je pre nich správne. Práve toto presvedčenie ju dovedie k rozhodnutiu odniesť dieťa k vode.