Astghik Siradeghyan a jej cesta z Jerevanu do Bratislavy

Astghik Siradeghyan je členkou violovej skupiny Slovenskej filharmónie od apríla 2024. Po absolvovaní štúdia na Jerevanskom štátnom konzervatóriu v Arménsku a na Universität für Musik und darstellende Kunst v Grazi sa v Bratislave rýchlo udomácnila v novom orchestrálnom prostredí aj v kolektíve, ktorý vníma ako priateľský a otvorený. Cesta od huslí k viole, arménska hudobná tradícia aj špecifický vzťah k intonácii a farbe tónu nástroja tvoria niektoré z konštánt jej sveta…

Keď sa povie „domov“, aký zvuk alebo hudobná spomienka sa ti vynorí ako prvá?

Ako prvá mi napadne Komitasova úprava skladby Shushiki pre sláčikové kvarteto, najmä v interpretácii v Arménsku známeho Komitas Quartet, ktorého členom je aj môj bývalý profesor huslí Alexander Kosemyan. Ide o lyrickú skladbu, v ktorej podľa mňa cítiť úprimnú emocionalitu, takú typickú pre moju krajinu.

Čo rozhodlo o tom, že si z huslí „presedlala“ na violu?

Na husliach som začala hrať ako päťročná a venovala som sa im osemnásť rokov. Bakalárske štúdium som absolvovala na Jerevanskom štátnom konzervatóriu. Po jeho skončení som sa presťahovala do Rakúska. Postupne som však začala cítiť, že moje predstavy o timbri a farebnosti zvuku sa s husľami už celkom nestretávajú. Prirodzene tak prišlo rozhodnutie prejsť na violu. V štúdiu som následne pokračovala na Universität für Musik und darstellende Kunst v Grazi v triede Herberta Kefera. V tom čase som už žila v Rakúsku a zároveň som prechádzala obdobím profesionálneho hľadania. Ako huslistka som sa necítila úplne naplnená a mala som pocit, že potrebujem nový impulz. Presťahovanie do Európy sa tak prirodzene spojilo s novým umeleckým začiatkom.

V čom je podľa teba špecifická arménska hudobná pedagogika a systém vzdelávania – a čo z arménskej školy cítiš „v rukách“ dodnes?

Profesor Alexander Kosemyan nadväzuje na tradíciu sovietskej školy, ktorá je známa svojou prísnosťou, disciplínou a dôrazom na maximálnu rytmickú presnosť. Práve rokom štúdia v Arménsku vďačím za veľkú časť svojej dnešnej technickej pripravenosti.

Ako sa k tebe dostala informácia o konkurze do Slovenskej filharmónie? Aké bolo tvoje začlenenie do violovej sekcie SF?

Ešte predtým, než som sa prihlásila na konkurz do Slovenskej filharmónie, som s orchestrom spolupracovala ako výpomoc. O vypísanom konkurze som sa dozvedela počas jednej zo skúšok a rozhodla som sa ho absolvovať aj preto, že som dovtedy nemala skúsenosti s orchestrálnymi konkurzmi. O to viac si vážim, že to bol zatiaľ môj prvý a zároveň posledný konkurz. Violovú skupinu Slovenskej filharmónie vnímam nielen ako tím špičkových profesionálov, ale aj ako veľkú rodinu, v ktorej panuje zdravá a priateľská atmosféra. Veľmi prirodzene som sa do nej začlenila a cítim sa v nej ako doma.

Ktorý koncert alebo program v Slovenskej filharmónii v tebe zanechal mimoriadne dojmy?

Jedným z najsilnejších zážitkov posledného obdobia bol Druhý husľový koncert Sofie Gubajduliny pod taktovkou Juraja Valčuhu. Ide o výnimočné dielo, v ktorom pozíciu huslí v orchestri zastávajú violy, čo je v orchestrálnej hudbe skôr raritou. Bola to pre mňa mimoriadna a jedinečná príležitosť.

Existuje repertoár, v ktorom sa na viole cítiš mimoriadne prirodzene – nie technicky, ale výrazovo?

Pravdepodobne Sonáta Paula Hindemitha pre sólovú violu, pretože ju vnímam ako dielo veľmi blízke mojej povahe. Spája v sebe sarkazmus a grotesknosť s tragickým vyústením, čo jej dodáva silný vnútorný kontrast. Od interpreta si prirodzene vyžaduje nielen vysokú technickú pripravenosť, ale aj výraznú interpretačnú odvahu. Ak by som mala spomenúť arménsky repertoár, existuje aj Sonáta-pieseň pre sólovú violu Arama Chačaturjana – dielo, ktoré zatiaľ nemám naštudované, no v budúcnosti by som si ho rada zahrala.

Objavila si na Slovensku hudbu, ktorá ťa zaskočila svojou kvalitou alebo emocionalitou?

Už dvakrát som mala príležitosť interpretovať Metamorfózy od Eugena Suchoňa, ktoré boli pre mňa výnimočným objavom. Otvorili mi dvere do sveta farebnosti Suchoňovej orchestrácie a zároveň ma priblížili k slovenským folklórnym intonáciám, ktoré sú v ňom citeľne prítomné.

Arménska hudba má často iný cit pre intervaly a farbu tónu. Cítiš, že to ovplyvnilo tvoj sluch a intonáciu aj pri hre klasického repertoáru v orchestri?

Veľmi intenzívne cítim, že arménske hudobné prostredie ovplyvnilo spôsob, akým vnímam intervaly. V arménskej tradícii je množstvo jemných mikropohybov, akoby „plávajúcich“ intervalov a osobitej „príťažlivosti“ medzi tónmi. Nejde pritom o nepresnosť, ale o drobné výrazové odtiene, pri ktorých sa tón nevníma ako pevný bod, ale ako živý priestor podobne ako v speve. Už od detstva to formuje citlivejšie vnímanie intonácie a farby zvuku. Aj pri interpretácii klasického repertoáru preto často nevnímam len kategóriu „čisto“ alebo „nečisto“, ale skôr smerovanie intonácie – teda to, kam sa tón prirodzene „ťahá“ a aké vnútorné napätie v sebe nesie. V orchestri mi to pomáha cítiť harmóniu zvnútra a hľadať živšiu, spevnejšiu intonáciu, nielen matematicky presnú. Niekedy to dokonca zvýrazňuje emocionálnu hĺbku kantilén a pomalých pasáží.

Ako vyzerá tvoje Arménsko v Bratislave v bežných dňoch – aká drobnosť (rituál, chuť, zvyk, hudba) ti najviac udržiava pocit domova? Čo ti na Slovensku z arménskeho prostredia najviac chýba, si v kontakte s tunajšími Arménmi?

Občas sa zúčastňujem na podujatiach Arménskeho veľvyslanectva v Bratislave, ktoré sú spojené s arménskou kultúrou. Niekedy si aj sama zahrám obľúbené arménske skladby, a tak sa snažím zachovať si kontakt so svojimi koreňmi. Žiaľ, na Slovensku som si zatiaľ nenašla arménskych priateľov, no stihla som si nájsť veľa slovenských priateľov. A musím povedať, že v spôsobe myslenia máme veľa styčných bodov, čo je pre mňa veľmi príjemné zistenie.

Ako hodnotíš kultúrny život v Arménsku, čo je na ňom živé, silné, prípadne čo v ňom dnes chýba alebo prekáža?

Žiaľ, pre pracovné vyťaženie nemám možnosť naplno sledovať kultúrny život v Arménsku. Na príklade Arménskeho štátneho filharmonického orchestra však môžem povedať, že ide o teleso, ktoré pravidelne vystupuje na svetoznámych pódiách a spolupracuje s renomovanými sólistami, ako sú Misha Maisky, Evgeny Kissin, Yuja Wang či Arabella Steinbacher. V roku 2024 sa predstavili aj na Bratislavských hudobných slávnostiach na pódiu Slovenskej filharmónie. Pre mňa to bol dvojnásobný dôvod na hrdosť ako pre Arménku, aj ako pre členku Slovenskej filharmónie.

Máš nejaký osobný vzťah k duduku alebo k arménskej vokálnej tradícii? Ovplyvnilo ťa to v tom, ako si predstavuješ farbu a „dych“ violového tónu?

Z hľadiska farby a timbru sú si duduk a viola veľmi blízke. Oba nástroje disponujú bohatou farebnou paletou a schopnosťou sprostredkovať hlboký, spevný výraz. My Arméni často charakterizujeme duduk ako symbol nášho ducha – navonok jednoduchý, no emocionálne mimoriadne hlboký.

Vedela by si odporučiť pár arménskych kultúrnych tipov? Keby si mala vybrať jednu skladbu, ktorá najlepšie vysvetlí arménsku „dušu“ cudziemu publiku, čo by to bolo a prečo?

Z filmov by som odporučila napríklad Farbu granátového jablka režiséra Sergeja Paradžanova. Nie je to jednoduchý film, no mimoriadne presne vystihuje poetickosť, symboliku a vnútorné ticho arménskej kultúry.

Z literatúry mi je blízky William Saroyan, napríklad jeho kniha Moje meno je Aram. Prostredníctvom jednoduchých a láskavých príbehov v nej veľmi cítiť arménsky charakter, pocit domova, jemný humor, ale aj bolesť ukrytú v spomienkach.

Zo súčasnej hudby ma oslovuje klavirista Tigran Hamasyan, ktorý dokáže organicky prepájať folklórne myslenie s jazzom a modernou harmóniou. Vnímam to ako úprimný a živý dialóg tradície s prítomnosťou. Ak by som mala vybrať jedno dielo, ktoré by cudziemu publiku najlepšie priblížilo „arménsku dušu“, siahla by som po hudbe Komitasa, napríklad po ktorejkoľvek z jeho úprav ľudových piesní. V tejto hudbe je zároveň jednoduchosť aj hlboká vnútorná sila: svetlý smútok, dôstojnosť, ticho a veľmi ľudská, nenápadná hĺbka. Nejde o efektnosť, ale o hlboké vedomie koreňov a kultúrnej pamäti.