Alois Hába: The Complete Piano Works

Alois Hába

The Complete Piano Works

M. Beinhauer

Supraphon 2025

Alois Hába je už akosi mechanicky spätý s pojmom „mikrointervalová hudba“. Je pravda, že hoci patril k jej hlavným priekopníkom a propagátorom, väčšia časť jeho tvorby je napísaná v tradičnom poltónovom temperovanom systéme. Pohľad na Hábu ako hlavne mikrointervalového skladateľa sa snažili korigovať v tematickom katalógu jeho tvorby Lubomír Spurný a Jiří Vysloužil (2010), samotné dielo však vo všeobecnom povedomí stále viac-menej absentovalo.

Prečítajte si viac o publikácii L. Spurného a J. Vysloužila na stránkach Hudobného centra.

Veci sa začali meniť, keď pred niekoľkými rokmi vyšiel album, na ktorom klavirista Miroslav Beinhauer vzkriesil Hábovo šestinotónové harmónium, a ešte viac po vydaní dvojalbumu Supraphonu s kompletom Hábovej tvorby pre klasický poltónový klavír. Anglický podtitul teda mierne zavádza – nejde o úplný komplet, ale len o diela v poltónovom systéme, medzi ktorými, celkom prirodzene, nájdeme viacero mladíckych kompozícií z učňovských rokov.

Prečo je to dôležité aj pre nás? Jednak preto, že rodák z moravských Vizovíc a generačný druh členov Parížskej šestky bol odchovancom pražskej školy Vítězslava Nováka (vzdelanie si neskôr doplnil vo Viedni u Franza Schrekera), podobne ako o čosi mladší zakladatelia našej hudobnej moderny. Ale tiež preto, že Hába dopĺňa mozaiku českých umelcov tvoriacich vo fascinujúcich časoch veľkých dejinných zvratov – odkojených ešte takpovediac mliekom „starého Rakúska“, svetom secesie a dekadencie, a na počiatku umeleckej zrelosti spoluvytvárajúcich nový svet medzivojnového Československa. Pri počúvaní interpretácií Miroslava Beinhauera sa možno na takmer dve a štvrť hodiny ponoriť do echa týchto dávno zaniknutých svetov a plnými dúškami užívať ich unikátnu atmosféru.

Prvý disk zachytáva Hábov prudký kompozičný vývoj, prebiehajúci chronologicky na samom sklonku existencie monarchie. Otvárajú a uzatvárajú ho klavírne sonáty – prvá ešte spred štúdií, štvorčasťová v es mol (1914), sympaticky hľadačská, druhá už opusovaná, trojčasťová a značne maximalistická (1919), kde na ploche vyše 26 minút skladateľ prezentuje, čo sa naučil u Franza Schrekera. Bohatý chromatický jazyk prezrádza príbuznosť s raným Albanom Bergom, v roztúžených gestách, neustále sa derúcich nahor, cítiť akoby ozvenu Bergovej Sonáty op. 1, český skladateľ sa však ešte viac snaží „tlačiť na pílu“. Nápadne to prezrádza aj druhý z Dvoch kusov pre klavír op. 2, ktoré Sonáte op. 3 bezprostredne predchádzajú.

Vzdušnejším dojmom pôsobia Tri fúgy pre klavír (1918), kde napriek istej patine akademického cvičenia hrá každá žilka, tempo aj svetlý charakter im dodávajú príjemne svieži optimizmus. Fúgou sa končia aj pozoruhodné Variácie na kánon Roberta Schumanna op. 1b z toho istého roku. Hába v nich už oveľa istejšie ovládol majstrovstvo klavírnej sadzby aj dramaturgicky účinného budovania vnútorných kontrastov.

Druhý disk je vhupnutím do búrlivých vôd moderny. Zastúpené diela vročením pokrývajú plochu piatich dekád (od počiatku 20. po počiatok 70. rokov), čo je dané aj tým, že v medziobdobí sa Hába do značnej miery venoval mikrotonálnej tvorbe.

Šesť kusov pre klavír op. 6 (1920), Dve groteskné skladby pre klavír (1920/1921) aj neopusovaná dvojica Romanca, Valčík (1921) predstavujú Hábu ako majstra miniatúry, väčšinou s groteskne temným zafarbením. Táto poloha svedčí aj Miroslavovi Beinhauerovi, je v nej možno o chlp autentickejší než v príkladoch Hábovho koketovania s dobovou populárnou hudbou.

Štyri moderné tance op. 39 (Shimmy-Blues, Blues, Boston, Tango; podobne aj samostatná skladba Shimmy-Fox, všetky z r. 1926) uvádzajú Aloisa Hábu do príbuzenstva s podobnými dielami z pera Bohuslava Martinů, Erwina Schulhoffa, E. F. Buriana či Jaroslava Ježka (ale aj Alexandra Moyzesa). Takisto nimi dotvára komplet pestrej mozaiky hudby prvej republiky. Sú príjemným osviežením, úsmevom uprostred pomerne vážneho a mierne ponurého sveta. Neviem, či im stopercentne svedčí klasická klavírna tónotvorba a lesk veľkého moderného koncertného krídla, no veľká vďaka Miroslavovi Beinhauerovi za ich aktualizáciu.

Pozoruhodné sú aj dve ukážky neskoršej Hábovej klavírnej tvorby: Toccata quasi una fantasia op. 38 (1931) a o štyridsať rokov mladšia séria miniatúr Šesť nálad pre klavír op. 102. Prvá z nich je virtuóznou, vyslovene modernistickou redukciou sonátového cyklu do jednočasťovej formy, druhá akýmsi pendantom (čo prezrádzajú aj tempové označenia jednotlivých častí) Šiestich kusov, ktoré otvárajú dramaturgiu druhého disku. Miniatúrne plochy, koncentrovaná expresivita, chvíľami ježatý a drsný vyjadrovací jazyk, no vždy aj onen hábovský životaschopný optimizmus. Miroslav Beinhauer v nich preukázal nielen značnú technickú zdatnosť, ale aj obdivuhodnú výrazovú flexibilitu.

Dvojalbum s kompletom tvorby Aloisa Hábu pre „obyčajný“ klavír možno vrelo odporučiť ako imaginárne mentálne cestovanie v čase za geniom loci našej spoločnej rakúsko-uhorskej aj československej histórie.