Alexandre Tharaud: Concertos 

Alexandre Tharaud 

Concertos 

Orchestre National de Lyon, J. Stockhammer, WDR Sinfonieorchester, S. Cambreling, Orchestre National de Lille, E. Hoving 

Erato 2025 

Výnimočný francúzsky klavirista Alexandre Tharaud zopakoval osvedčený koncept z minula a v premiérových nahrávkach predstavuje svetu nové klavírne koncerty troch skladateľov v podaní troch orchestrov pod vedením troch dirigentov. V porovnaní s autormi zastúpenými na prvom „diele“ nastal posun do súčasnosti o jednu-dve generácie, takže okrem šesťdesiatnikov sa tentokrát miesto ušlo aj mladším. 

Úvodný Cara Bali Concerto Thierryho Pécoua je dôkazom, že gamelan, vo francúzskej hudbe udomácnený ako osvedčený zdroj inšpirácie, stále ponúka impulzy, ktoré dokážu prekvapiť i zaujať. Skladba sa začína tam, kde Poulenc svoj Koncert pre dva klavíry uzatvára, za čo pravdepodobne môže totožnosť inšpiračných zdrojov. Táto úvodná figurácia ako tematická kostra prerastá celým dvojčasťovým koncertom (obe časti sú Vivace). Tu sa však podobnosti končia. Pécou je pri práci s materiálom extrémne úsporný. Využíva motoriku a repetitívnosť (dalo by sa hovoriť aj o minimalizme), no z materiálu extrahuje aj čosi, čo vytvára akúsi vágnu modalitu, povedomú a pritom neopočúvanú. Klavírny part je zvonivý, v druhej, výpravnejšie koncipovanej časti doplnený o perkusívny element klopkania na telo nástroja. Výraz tu naberá na intenzite scénických rozmerov. 

Celkom iný svet predstavuje dielo Mare Marginis (nouvelle lune) baskického skladateľa Ramóna Lazkana, pracujúce s predstavou mesačného mora ako priestoru v lunárnych podmienkach, oddeľujúceho viditeľné od nepozorovateľného. Z dvoch monumentálnych častí sa na album zmestil len nov (nouvelle lune). Je to putovanie nehostinnou mesačnou krajinou plnou disonancií a podivuhodných hudobných (ú) tvarov, osvetlených prašným halom rozšírených techník, predovšetkým v orchestri, čo môže evokovať jazyk povojnovej kontinentálnej avantgardy 

Klavír je tu skôr účastníkom celkového hudobného diania než protagonistom koncertantného princípu a približne v tretine imploduje do takmer stoickej „antikadencie“, ktorej rovnako ako celej skladbe nechýba tragika osamelosti tvárou v tvár čomusi obrovskému. Akémusi gigantickému telesu spočívajúcemu v priestore, procesom, ktoré sa vzpierajú našej kontrole, onej desivo nadživotnej mierke, ktorá sa tak naliehavo pripomína v tvorbe nedávno zosnulého Harrisona Birtwistla. 

Tretí koncert Luz de lejos (Vzdialené svetlo) tridsaťštyriročného Argentínčana Alexa Nanteho je omnoho prístupnejší, k čomu nemalou mierou prispieva jeho prehľadná štruktúra, svieže harmónie a vzdušná inštrumentácia. Hoci nezaprie vplyv pedagogického vedenia Georgea Benjamina a za spomínanými atribútmi je cítiť aj prítomnosť staršieho krajana Osvalda Golijova, Nanteho jazyk je osobitý a plný vynaliezavej zvukovej predstavivosti. 

Šesť častí koncertu vyrastá zo symetrického pôdorysu a nesie sa v prevažne pokojnom tóne, hudobné dianie vrcholí až v živelnej piatej časti (Toccata II), ktorej predchádzajú pôsobivé konverzácie najskôr klavíra s lesným rohom (Anunciación – Juego) a neskôr s harfou (Canción de amor). S titulom koncertu rovnomenná záverečná časť je už len horkosladkou lyrickou bodkou. 

Výkon všetkých troch ansámblov je excelentný a Tharaudov tón je svieži a iskrivý, presne tak, ako sme zvyknutí.