Alessandro Urbano očaril Košice organovou virtuozitou
21. 9. 2025
Košice, Evanjelický kostol
Medzinárodný organový festival Ivana Sokola
Allesandro Urbano
Rogg – Hindemith – Reger – Capocci – Bossi – Bellando – Paganini
Z bohatej nádielky 54. ročníka Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola som ako prvý navštívil koncert švajčiarskeho organistu Alessandra Urbana v košickom Evanjelickom kostole. Netrval viac než hodinu, no mohli sme sa ponoriť do kompozičných poetík až siedmich skladateľov, žijúcich prevažne v 20. storočí. Snáď ani jedna skladba neprekročila dĺžku piatich minút, program bol teda pomerne rozdrobený. Azda najmodernejšie, najviac atonálne, pôsobili tri úryvky z Neuf piéces brèves od Lionela Rogga, ktorý je predovšetkým svetoznámym organovým interpretom. (Informácia o jeho skladateľskej kariére ma celkom prekvapila.) I tak išlo o premyslené, duchaplné, štrukturálne logické, krátke kompozície, ktoré Urbano sprostredkoval s evidentnou erudíciou a empatiou. Pre mňa hádam najcennejším prínosom bola Sonáta č. 2 Paula Hindemitha; ten nie je medzi organistami až taký obľúbený, no jeho stručné trojčasťové dielo presvedčilo o majstrovskej genialite a zrelosti kompozičného remesla v intenciách rozšírenej tonality. Urbano opäť prejavil zmysel pre vybrúsenú architektoniku a náladovo diferencovaný prednes. Na koncert zaradil aj ďalšieho Nemca, medzi organistami oveľa populárnejšieho Maxa Regera, hoci jeho Prelúdium a fúga d mol nepatrí k najfrekventovanejším repertoárovým kusom. Aj v tejto skladbe pôsobil organista virtuózne, suverénne a s koncíznym zmyslom pre dynamickú výstavbu.
V ďalšom priebehu večera sme sa vrátili do vôd postromantizmu, vrcholného či až raného romantizmu. Stredobodom druhej polovice koncertu sa stal taliansky, v širokej poslucháčskej verejnosti málo známy autor Marco Enrico Bossi. Ako sme sa však mohli presvedčiť, ide o tvorcu veľmi trefných, efektných, podmanivých skladieb pre kráľovský nástroj. Počuli sme od neho až tri diela, najviac virtuóznou bola Symfonická etuda op. 78. Urbano sa v nich zaskvel všetkými pozitívami, ktorými poslucháčov zasypal v priebehu koncertu: variabilnou a zmysluplnou registráciou, priezračnou výstavbou fráz, veľkorysou agogikou či celkovo temperamentným prednesom.
Koncert uzavrel transkripciou slávnej husľovej skladby Moto perpetuo od Nicola Paganiniho (aranžmán od Bossiho), ktorá predpokladala veľmi dôraznú prstovú brilanciu a disciplinovanú agilnosť. V tomto prípade ma interpretácia nepresvedčila stopercentne, ale možno to bolo aj mechanikou nástroja. Prídavok sa tentokrát nekonal, ale o neúspechu hovoriť nemožno. (Pravda, ani o preplnenom kostole.)
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)