Alchýmia bicích nástrojov v košickej Tabačke

9. 6. 2025

Košice, Tabačka Kulturfabrik 

Percussions de Strasbourg

KHJ, Bach – Levinas – Takemitsu 

Predposledný koncert tohtoročnej Košickej hudobnej jari ponúkol formát známy skôr z prehliadok súčasnej hudby – a síce predstavenie zoskupenia bicích nástrojov s názvom Alchýmia perkusií. Na pódium alternatívnej divadelnej a čiastočne hudobnej scény v Tabačke Kulturfabrik sa postavili traja mladí muži, reprezentujúci perkusionistický súbor s dlhoročnou minulosťou (od r. 1962) a s veľkým množstvom venovaných skladieb a rozsiahlou spoluprácou so súčasnými aj už nežijúcimi skladateľmi, pričom nemalú časť svojho snaženia skupina venuje edukačnému účelu v sociálnom prostredí chudobnejších vrstiev.

Ich vystúpenie v Košiciach sa nieslo v znamení prepotrebného dialógu starého s novým, tradičného s novátorským, európskeho s mimoeurópskym či overených hodnôt s hľadačskými snahami. Konkrétne: počuli sme triové sonáty Johanna Sebastiana Bacha č. 1 Es dur, č. 3 d mol a č. 6  G dur (v tomto poradí) a medzi nich vsunuté dve skladby 20. až 21. storočia, Les Invariants od Michaëla Levinasa a Rain Tree od Tōru Takemitsua. Podľa vyjadrenia členov súboru (ktorí sa po koncerte stretli s poslucháčmi v rámci krátkej besedy) išlo o pomerne verné a prísne transkripcie Bachových organových sonát, ktoré patria k tomu najnáročnejšiemu, čo lipský majster pre organ vytvoril.

Ich zvuková podoba na troch marimbách v podaní troch skutočných virtuózov svojho fachu bola nezvyklá, vzrušujúca a inšpiratívna zároveň. Členovia Štrasburských perkusionistov pod vedením umeleckého vedúceho Minh-Tam Nguyeana (zvyšní dvaja boli Alexandre Esperet a Thibaut Weber), každý so štyrmi paličkami, preukázali obdivuhodnú technickú vyspelosť a súčasne spontánnu oduševnenú muzikalitu. Poslucháčom ponúkli svieže tempá v rýchlych častiach a potrebnú reflexívnosť v častiach pomalých, nádherné diferencovanie polyfonického pletiva, neraz odvážnu, nie však nevkusne pôsobiacu agogickú slobodu a precíznu výstavbu štruktúry, nehovoriac o drobnokresbe (i väčších kontrastoch) dynamiky, ktorá je v interpretácii barokovej hudby vždy výsadou samotných realizátorov. Zážitok z tohto svojrázne zafarbeného Bacha nezatienil ani výpadok umeleckého vedúceho na začiatku poslednej triovej sonáty... Obecenstvo sa zasmialo, hudobníci začali odznova a všetko sa dalo do poriadku.

Čo sa týka tých súčasných (alebo moderných) skladieb, aj tu sme boli svedkami istého kontrapunktu. Les Invariants od Levinasa (2020) podľa vyjadrenia v bulletine hľadajú tónovú farbu a abstraktnú formu, „ktorá zároveň otvára cestu k transkripcii diela oslobodeného od jeho príliš silnej zvukovej identity“. V prípade zvukovej identity sa k dvom marimbám pridružil aj jeden vibrafón a niekoľko kovových reťazí, ktoré sa postarali o dôvtipnú „preparáciu“ melodických bicích nástrojov. Po zvukovej i štruktúrnej stránke som vnímal kompozíciu ako experimentálnu, možno čiastočne spektrálnu, ktorá však svojou prehnanou nekonvenčnosťou občas unavovala (trvanie 17 minút). 

Z úplne iného súdka bolo dielo Japonca Takemitsua z r. 1981 s názvom Rain Tree. Skladba pôsobila vyzreto, ako racionálne organizovaný útvar, ako (nie však suchopárna) konštrukcia v pravom zmysle slova. Občas sme sa stretli s vplyvom známych patternov a názvukmi minimalizmu, ale tonálnej podstate sa aj táto hudba vyhýbala. Napriek tomu vďaka mäkko sonórnemu zvuku marímb a vibrafónu, momentom kontrastu rytmu a hustoty a skvelému sprostredkovaniu kompozičného remesla aj túto kompozíciu prijalo obecenstvo celkom plnej Tabačky pozitívne.

Večer tak napokon potvrdil, že aj zdanlivo výlučný a náročný program môže v rukách výnimočných interpretov osloviť širšie publikum – a dokonca ho nadchnúť.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)