Albrechtina: Martin Krajčo, Mertz

28. 2. 2024

Bratislava, Dom Albrechtovcov

Albrechtina – (ne)známa hudba

Martin Krajčo

Mertz

Do albrechtovského domu na Kapitulskej sa po mnohých rokoch vrátil duch domáceho muzicírovania. Stav rekonštrukcie vnútorných priestorov naznačuje, že sa tam môže usadiť už natrvalo, čo je mimoriadne potešujúce. Presídlila doň aj Albrechtina, ktorej prvý tohtoročný koncert symbolicky patril hudbe prešporského rodáka Josepha Kaspara Mertza, hudbe vyslovene určenej na predvádzanie v intimite domáceho prostredia.

Jediným interpretačným protagonistom večera bol človek v tejto oblasti azda najpovolanejší – Martin Krajčo. Nielen preto, že tvorbu gitarového virtuóza a veľmi plodného skladateľa prvej polovice 19. storočia skvostne nahral na dvojalbume Kukuk (Hudobné centrum 2021), ale najmä preto, že je s jej estetikou doslova zžitý a absolútne dokonale rozumie jej najjemnejším technickým a výrazovým detailom.

Okrem toho je vlastníkom kópie dobového viedenského nástroja Johanna Georga Stauffera z r. 1821, ktorý má napriek menšiemu korpusu obdivuhodný dynamický rozsah, nehovoriac o impozantnom okrúhlom tóne, ktorý znie vyrovnane vo všetkých registroch.

Zvuk vzácneho nástroja naplnil vypredanú koncertnú sieň albrechtovského domu vo výbere skladieb z jedenástich zošitov Mertzových Barden-Klänge op. 13 vydaných v r. 1847 a 1851. Boli to skladbičky menšieho rozsahu, často s typizovaným charakterom (Večerná pieseň, Nepokoj, Vzdialenej, Milostná pieseň, Modlitba…), viac alebo menej inštruktívne zamerané skladby bez programového zamerania (Etuda, Capriccio, Scherzo), ale aj technicky a výrazovo omnoho ambicióznejšie kusy väčšieho rozsahu (Tarantela, Roztomilé variácie, Detská rozprávka). Spoločné však mali jednak – celkom pochopiteľnú –, nástrojovú idiomatickosť, jednak vyspelý, košato rozvinutý harmonický jazyk, ktorý už opustil bezpečný prístav klasicizmu a v nejednom okamihu sa vydáva na vzrušujúce cesty chromatiky. Oba aspekty, technická brilantnosť aj harmonická výrečnosť, slúžili jedinému cieľu – zvýrazneniu expresie a osobného charakteru hudby.

Melódia vo vrchnom hlase podoprená bohatou figuráciou v drobných rytmických hodnotách, zádrže v stredných registroch, oktávy, flažolety, rýchle rozklady akordov vyžadujúce okamžité zmeny polohy ľavej ruky – to všetko ukazovalo, že gitara je nástroj porovnateľný s klavírom, pokiaľ ide o tlmočenie komplexnej hudobnej informácie. Niekedy dokonca s dobovým orchestrom, akoby v skratke sprostredkujúc jeho sadzbu. Inokedy je zasa schopná porovnávať sa s virtuóznou husľovou štylistikou. A pritom tieto prvky aj v tých najzložitejších kombináciách akoby prirodzene išli „do ruky“, aspoň tak sa javili v stvárnení Martina Krajča. Jeho schopnosť s neomylnou presnosťou dešifrovať notový text, nestratiť sa v jeho plnosti, dynamicky a farebne odlíšiť jednotlivé vrstvy (v tomto smere gitara spomedzi viachlasných nástrojov prakticky nemá konkurenciu) a k tomu sa ešte s mimoriadnym vkusom „pohrať“ s detailmi artikulácie a drobnej agogiky, ma opakovane v pozitívnom zmysle zaráža. Obzvlášť v prípadoch, keď nešlo len o drobnosti, ale kompozične prepracované cyklické celky. Tu sa Krajčov cit pre tektoniku javil podobne neomylný.

Pravdaže, nešlo tu v prvom rade o dokonalé technické zvládnutie, akokoľvek samo osebe vzbudzuje obdiv. Hlavnou pridanou hodnotou bolo sprostredkovanie neobyčajnej charakterovej pestrosti Mertzovej hudby, ktorá v prvotriednej interpretácii dokáže prehovárať k poslucháčovi aj po takmer dvoch storočiach.

V Dome Albrechtovcov sa okrem toho udomácnilo aj krásne a výborne udržiavané krátke krídlo značky Yamaha. To znamená, že na Kapitulskej sa čoskoro môžeme tešiť na ďalší prílev kvalitnej komornej hudby…