Dramatický príbeh Semperovej opery

Ako fénix z popola

Počas kobercových náletov spojeneckých vojsk na Drážďany bola behom niekoľkých minút zničená aj budova opery. Zo slávnej minulosti neorenesančného skvostu staviteľa a architekta Gottfrieda Sempera, starého niekoľko storočí, zostali iba ohorené múry. Sutiny divadla volali o pomoc do neba dlhých 40 rokov. Až rok 1985 priniesol jeho znovuzrodenie. Dnešný pohľad na budovu nie je vôbec samozrejmosťou.

Takmer v ten istý deň, keď som sedela 14. 2. 2025 vo veľkolepej Semperovej opere a nechala sa uniesť hypnotizujúcim baletom Nijinsky geniálneho choreografa Johna Neumeiera, si toto divadlo pripomínalo viacero jubileí. Jedným bola spomienka na noc z 13. na 14. 2. 1945, ktorá bola pre perlu medzi európskymi opernými domami osudová, druhým jeho znovuotvorenie 13. 2. 1985.  

Divadelné námestie (Theaterplatz) patrí v Drážďanoch k tým scenériám mesta, ktoré majú svoje neopakovateľné čaro. Spolu s barokovým a neorenesančným ansámblom okolo Frauenkirche dodáva tejto metropole nezameniteľnú tvár. 

Už dávno pred pôsobením architekta Gottfrieda Sempera priťahovalo miesto dnešného Divadelného námestia architektov, akými boli Wolf Caspar Klengel a Matthäus Daniel Pöppelmann, ktorí budovali pre talianske divadelné spoločnosti Mignottiho a Morrettiho operné a divadelné budovy. Keď sa Semper stal v r. 1834 profesorom na Drážďanskej kráľovskej umeleckej akadémii, predsavzal si postaviť nové divadlo. Podľa jeho plánov vznikla divadelná budova prirovnávaná k divadlám v Paríži, Miláne, Ríme a Berlíne. Sempera preslávila ďaleko za hranicami mesta. Keď v r. 1869 divadlo vyhorelo, Semper už v Drážďanoch nebol. Po májovej revolúcii 1849, na ktorej sa, podobne ako Richard Wagner, aktívne zúčastnil, musel zo Saského kráľovstva ujsť. Po rokoch, keď sa uvažovalo o postavení novej opery, oslovil kráľovský parlament znova architekta Sempera, žijúceho ešte v exile. Navrhol celkom nové divadlo, ktoré postavil jeho syn Manfred ako stavbyvedúci. Nové Dvorné divadlo otvorili v r. 1878 o. i. predohrou Jubelouvertüre Carla Mariu von Webera. Už vtedy budova  na seba priťahovala  mimoriadnu pozornosť.

V divadelných stánkoch na Theaterplatzi sa odohrala časť dejín hudby. Dafne, prvá nemecká opera, ktorú napísal v r. 1627 Heinrich Schütz, vznikla v Drážďanoch, kde skladateľ pôsobil v rokoch 1617 – 1672. Po ňom sa v rokoch 1733 – 1763 v Drážďanoch zaskvel neskorobarokový skladateľ a Kapellmeister Johann Adolf Hasse. V Drážďanoch vznikla aj prvá národná nemecká opera, Čarostrelec Carla Mariu von Webera, ktorá otriasla dovtedajšou nadvládou talianskej opery. Weber formoval ako Kapellmeister toto divadlo v rokoch 1817 až 1826. Ďalším Kapellmeistrom v Drážďanoch bol v rokoch 1843 – 1849 aj Richard Wagner, pod jeho taktovkou tu zazneli premiéry jeho opier Rienzi, Blúdiaci Holanďan a Tannhäuser.

V prvej tretine 20. storočia v drážďanskej opere uzreli svetlo sveta premiéry opier Richarda Straussa Elektra, Salome, Gavalier s ružou, Arabella a Mlčanlivá žena. Pôsobili tu mnohí významní dirigenti, ako Ernst von Schuh, Fritz Reiner, Fritz Busch, Karl Böhm, ale aj významní speváci a speváčky, ku ktorým patrili Tino Pattiera, Richard Tauber, Maria Cebotari či Margit Bokor, rodáčka z Lučenca. S týmto operným domom sú spojené aj mená Paul Hindemith, Darius Milhaud, Franz Schreker, Ferruccio Busoni, Kurt Weill a mnohé ďalšie.

Drážďany sa zaslúžili o renesanciu diel Verdiho, Pucciniho a o presadenie ruského repertoáru, napríklad Musorgského Borisa Godunova. V opere pôsobil orchester, dnešná Sächsische Staatskapelle Dresden, ktorý spĺňal funkciu operného i koncertného telesa. Striedanie operných a koncertných orchestrálnych večerov bolo bežné. O jedinečných zvukových a technických kvalitách orchestra sa vyjadril aj Richard Wagner. Orchester prirovnal k „Wunderharfe“, zázračnej harfe. V Semperovej nádhernej budove odznela v podaní tohto jedinečného orchestra v r. 1940 prvýkrát v zahraničí Suchoňova Baladická suita za prítomnosti skladateľa.

Politická a spoločenská situácia nebola naklonená umeniu, vyústila do katastrofy, do totálnej vojny. Zmobilizovaní boli aj tí, ktorí boli do tých čias pre chod spoločnosti aj kultúry nenahraditeľní. V posledný augustový deň 1944 zatvorila Semperova opera svoje brány. Už nebolo ani pre koho hrať. Posledným predstavením bol Weberov Čarostrelec.

Ani nie o pol roka neskôr, 13. 2. 1945, bola historická časť Drážďan totálne zbombardovaná, celé Divadelné námestie skončilo v troskách a popole. Nezmyselnému bombardovaniu, pretože vtedy malo už Nemecko vojnu, ktorú začalo, prehratú, padli za obeť okrem tisícov životov i všetky divadlá mesta. Zo Semperovej opery ostala iba „zbierka“ kameňov a železa. 

Na prechodnom javisku zaznela len niekoľko týždňov po ukončení vojny Mozartova Figarova svadba. V r. 1948, v zrekonštruovanej bývalej činohre, bol inscenovaný Beethovenov Fidelio. Budova činohry Schauspielhaus sa stala novým domovom operného súboru a orchestra bývalej Semperovej opery. Kultúrne vyhladnuté publikum mesta, v ktorom chýbali tisícky bytov, 40 nemocníc a 48 rôznych kultúrnych inštitúcií, sa pozeralo na smutnú ruinu niekdajšieho nádherného operného domu a verilo v jeho vzkriesenie.

Trosky opery ostali, našťastie, ležať na mieste, neboli odstránené. Dokonca boli zaistené tak, aby voda a dážď nezničili to, čo ešte ostalo. V r. 1976 padlo rozhodnutie zdemolovanú operu postaviť znova – ako tretiu Semperovu operu.

Jej znovuzrodenie bolo spoločným dielom výlučne domácich stavbárov, pamiatkarov a výtvarných umelcov, jej vonkajšie a vnútorné vybavenie zodpovedalo forme a estetike talianskej vrcholnej renesancie, technické vybavenie kráčalo s novou dobou a akustika sa stala opäť legendárnou.

Súčasťou interiéru sa stala pôsobivá, 12 × 17 metrov veľká opona maliara Ferdinanda Kellera. Vytvorili ju podľa fotografií originálu z ručne šitého belgického ľanového plátna, farba bola namiešaná podľa starej techniky. Na opone sú znázornení šiesti spisovatelia a sedem skladateľov.

Na studený 13. februárový deň r. 1985 asi nikdy nezabudnem. Dopoludnia som stála s veľkým davom Drážďancov aj s mojou vtedy 12-ročnou dcérou tam, kde vtedajšia hlava štátu Erich Honecker odovzdal mestu symbolický kľúč od tretej Semperovej opery. Bol to historický moment, Semperova opera sa stala i mojou. Večer sa prvýkrát zdvihla opona. Akoby sa na scéne iba pokračovalo tam, kde to bolo 31. 8. 1944 násilne prerušené. Kto v hľadisku sedel, kto mohol zažiť ten moment  návratu, ten bol svedkom emóciami popretkávaného Weberovho Čarostrelca v inscenácii Joachima Herza. Za dirigentským pultom stál Wolf-Dieter Hauschild, hlavnú úlohu Agathe stvárnila česká sopranistka Jana Smítková, alternantkou Smítkovej bola Gundula Janowitz. Na slávnostnom otvorení sedeli v publiku pravnuk skladateľa Carla Mariu von Webera, nevesta Richarda Straussa, Wolfgang Wagner, vnuk Richarda Wagnera a pravnuk Franza Liszta, speváci Peter Schreier, Theo Adam a mnohé iné osobnosti hudobného života. V hosťovskej knihe 1985/1986 nájdeme  zvučné mená Jessye Norman, Dietrich Fischer-Dieskau či Edita Gruberová. 

Pamätnú tragickú februárovú noc 1945 a znovuotvorenie divadla si pripomenula Semperova opera koncertom 13. 2. 2025. Pod umeleckým vedením šéfdirigenta Sächsische Staatskapelle Dresden Daniela Gattiho zaznela Verdiho Messa da Requiem.