Akceptovať žiaka ako jedinečnú osobnosť

Organistka EMÍLIA DZEMJANOVÁ venovala zásadnú časť svojho profesionálneho života pedagogickej činnosti na košickom Konzervatóriu, dnešnom Konzervatóriu Petra Dvorského. Viac než 40 rokov práce so študentmi, medzi ktorých patrili napr. Bernadetta Šuňavská, Marek Vrábel či posledný absolvent Fabián Greš, si 11. apríla pripomenula s tromi generáciami študentov na rozlúčkovom interpretačnom seminári v Košiciach. V rozhovore pre Hudobný život bilancuje aj svoju interpretačnú činnosť, približuje rozvoj  koncertnej organovej interpretácie u nás, a to aj vo svetle aktuálnych problémov, s ktorými sa dnešní organisti stretávajú nielen v oblasti svetskej, ale aj cirkevnej hudby.

Od svojich študentských rokov plávate v slovenských organových vodách. Ako hodnotíte tých päťdesiat rokov z hľadiska vývoja vzťahu širokej verejnosti ku kráľovskému nástroju?
Moje mladé roky sa zhodovali s obdobím socializmu, ktorý bol podozrievavý a nedôverčivý voči organu, vnímanému ako nástroj religiozity a prístupnému len v kostoloch. Organ bol často marginalizovaný a diskriminovaný, no, paradoxne, v tejto dobe sa napriek nepriaznivým okolnostiam dosiahli najväčšie pokroky: postavili sa nové nástroje pre koncertné siene a školy, vzniklo množstvo nahrávok, nové slovenské skladby, organové koncertné cykly, pokročilo vydávanie skladieb a literatúry, vysielanie v rozhlase a televízii. Bolo to rozvojové obdobie, v ktorom sa etabloval nový, v hudobnom živote na Slovensku dovtedy nejestvujúci žáner koncertnej organovej hudby. 

Organová hra na Slovensku dosiahla pomerne rýchlo vysokú úroveň vďaka systematickej a cieľavedomej činnosti prof. Ferdinanda Klindu, ktorý spolu s Ivanom Sokolom zaistil kredit pre „svetskú“ organovú hru. Verejnosť si organové koncerty obľúbila, navštevovala ich v hojnom počte a prijímala ich s veľkým záujmom. Po roku 1989, keď sa otvorili nové možnosti koncertovania v kostoloch, zanikla istá „exkluzivita“ a organové umenie sa začalo produkovať masovejšie, čo prinieslo rôznorodú úroveň hráčov, hry a literatúry, ale aj určité zovšednenie.

Vašich žiakov – od Zuzany Veselovskej po Fabiána Greša – by sme mohli rozdeliť do troch generácií. Aké možnosti mal študent organovej hry pred rokom 1989, v 90. rokoch a aké má dnes?

Pred rokom 1989 prevládalo jednoznačné koncertné zameranie odboru, čo sa prejavovalo prijímaním menšieho počtu žiakov, ale s vysokým výkonnostným stupňom. Uspeli tí najlepší a potom sa aj primerane uplatnili v náročnom konkurenčnom súboji. Po otvorení prvých ročníkov štúdia cirkevnej hudby v 90. rokoch tento model ustúpil požiadavkám spoločnosti a novým cieľom sa stala výchova širokého počtu kvalifikovaných cirkevných organistov. Táto snaha však nepriniesla odozvu v prístupe cirkví pri zaradení našich absolventov do zamestnaneckých štruktúr a vzniku patrične ohodnotených miest cirkevných hudobníkov-organistov. Preferovanie slabo platených amatérov naďalej podmieňuje úroveň, ktorá je neporovnateľná s dnešnou koncertnou produkciou „svetskej“ hudby. Počiatočný záujem žiakov o odbor teda postupne upadol. 

Na jednej strane zbytočne a kontraproduktívne vzrástol počet stredných hudobných inštitúcií, na ktorých sa vyučuje organová hra, z pôvodných dvoch na osem, nie vždy s porovnateľnou úrovňou. Problémom je, že nie každé organové oddelenie disponuje kvalitným píšťalovým organom, a vydávajú sa diplomy žiakom, ktorí absolvovali celé štúdium organovej hry iba na digitálnych nástrojoch. Divím sa, ako niektoré školy získali súhlas na otvorenie stredoškolského odboru bez vlastníctva primeraného nástroja... 

Na druhej strane sa potešiteľne rozšírili koncertné možnosti v kostoloch, kde pribúdajú aj nové nástroje. O využiteľnosti kostolných priestorov však rozhoduje správca kostola, a ak dôjde k výmene „empatického“ správcu, môže to mať za následok zmenu situácie. K pozitívam dnešnej doby patria aj širšie možnosti štúdia na zahraničných školách.

Na košické Konzervatórium ste prišli už v roku 1982, keď ste boli študentkou organovej hry na VŠMU. Čo vám Košice dali a čo vám tu chýbalo?

Veľmi si vážim dôveru, ktorú do mňa vložilo košické Konzervatórium, keď mi ešte počas vysokoškolského štúdia ponúklo miesto. Dostala som jedinečnú príležitosť rastu a uplatnenia v pedagogickej aj interpretačnej oblasti. Od začiatku pre mňa bola motiváciou a záväzkom skutočnosť, že som nastúpila po takej výraznej osobnosti, akou bol Ivan Sokol. Snažila som sa držať vysokú úroveň, požiadavky na náročnosť štúdia. Vďaka Košiciam som mala množstvo príležitosti hrať s orchestrom Štátnej filharmónie, účinkovať na festivaloch...

Deväťdesiate roky priali rozvoju odboru cirkevná hudba, sama ste ho v Košiciach otvorili. V súčasnosti sa táto kapitola štúdia na Slovensku uzatvára z finančných dôvodov. Pocítia to cirkvi?

Formálne nebol odbor cirkevnej hudby na košickom Konzervatóriu zrušený, len bol v posledných rokoch neobsadený z dôvodu nezáujmu. Nie je to ojedinelý prípad: už dávnejšie utlmili či zatvorili oddelenia na mnohých univerzitách v USA, v Nemecku, Rakúsku a inde. Neprislúcha mi komentovať cirkevné postoje: len oni majú kompetencie rozhodovať o krokoch, ktoré môžu ovplyvniť ďalší vývoj cirkevnej hudby. Môžem potvrdiť, že sme na školách robili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme zvýšili úroveň prípravy cirkevných organistov z odbornej stránky.

Od vzniku cirkevných odborov na slovenských konzervatóriách absolvovali štúdium už desiatky cirkevných hudobníkov. Kde sú dnes? Čo robia? Potrebujú ich cirkvi vôbec, alebo sa len sami vnucujú? Je toto náročné a mnohostranné štúdium základom ich existencie? Môžu sa z toho uživiť? V najlepšom prípade to robia ako vedľajšiu, slabo platenú činnosť...

Aká je dnes u nás situácia v oblasti organovej hudby? Ako vidíte v dlhodobom horizonte jej ďalší vývoj? 

Niektoré vývojové tendencie sú také očividné a známe, že ich netreba osobitne dokazovať. Významne ubúdajú návštevníci kostolov aj organových koncertov, klesá počet novopostavených organov, dochádza k úpadku organárskych firiem a náklady na stavbu organov rastú do neúnosnej výšky. V posledných rokoch sa tiež výrazne znížil dopyt po notách a knihách, čo má za následok neustále zvyšovanie ich cien. Bežnou praxou, ktorú umožňuje internet, je sťahovanie jednotlivých skladieb, takže žiaci strácajú širší prehľad o dielach skladateľov a poznajú len konkrétne kusy, vytrhnuté z kontextu.

Horizont desaťročí môjho pôsobenia v tejto oblasti mi umožňuje vnímať dlhodobé vývojové smery. To, čo v súčasnosti považujeme za normu, vnímam v širšej časovej perspektíve ako časť pokračujúceho vývoja. Sme svedkami všeobecného úpadku kultúrnosti, čo zaiste vnímate, keď si všímate okolie, správanie sa ľudí: ide o viac než len o vulgárny jazyk, je to spojené s hrubosťou, poklesom jemnosti, vzájomnosti, empatie a súcitu. Žiaľ, žijeme v období, keď sa všeobecne znižuje spoločenský význam klasickej hudby. Vládnu lacné efekty a bulvár a mladí ľudia sú nimi každodenne konfrontovaní a mentálne kolonizovaní. Tento trend má, samozrejme, vplyv aj na stav organovej kultúry. Musíme sa s tým vyrovnať a svoje pôsobenie vidieť v perspektíve, nie v ideálnych predstavách.

Dôležité je, že koncertné organové umenie sa v našom hudobnom živote dobre etablovalo, a začalo zaujímať skladateľov. Dnes máme už pomerne rozsiahlu vlastnú literatúru, ba aj početné sólové skladby s orchestrom na najvyššej úrovni (Suchoň, Jurovský, Kardoš, Očenáš, Zimmer, Burlas, Németh, Zeljenka, Hatrík, Grešák, Podprocký, Bodnár…). Vážim si, že som s niektorými autormi mohla spolupracovať a podieľať sa na premiérovom stvárnení ich diel. Takéto prípravy premiér, hlavne so skladateľmi, ktorí nie sú profesionálnymi organistami, sú veľmi zaujímavé a obojstranne prínosné, lebo zvukové predstavy, požiadavky a možnosti realizácie na konkrétnom nástroji sa uskutočňujú v neustálych spätných väzbách, ktoré inšpirujú k originálnym riešeniam. Osobitnou vlastnosťou organovej literatúry je skutočnosť, že prakticky každá skladba, ktorá zaznieva na (vždy inom) organe, musí prejsť týmto procesom stotožnenia sa s novými zvukovými podmienkami realizácie.  

Prečo sa podľa vás súčasný mladý človek rozhodne venovať štúdiu hry na organe?

Organ je jedinečný nástroj s neobyčajnými zvukovými a technickými možnosťami. Väčšina tých, ktorí sa začnú venovať organovej hre, v mladosti sedávala na kostolnom chóre pri organistovi, fascinovaná jeho schopnosťou koordinovať ruky, nohy a celé telo, aj bohatstvom zvukových odtieňov, ktoré organ dokáže vytvoriť. Verím, že práve spojenie zložitej techniky nástroja a emocionálneho hudobného výrazu je tým, čo láka mnohých ovládnuť tento kolosálny nástroj. Dnešný mladý človek, konfrontovaný s technológiami, stojí pred výzvou  zvládnuť nástrojovú techniku obohatenú o súčasné výdobytky, akými sú napríklad pamäťové kombinácie.

Časť záujemcov spoznáva organ cez jeho pôsobivú literatúru, a to prostredníctvom živých koncertov alebo nahrávok na internete. Obdivujú koncertných umelcov a ich motiváciou je podobne zvládnuť hru, aby mohli vyjadriť svoj hudobný názor a naplniť svoje ambície. Nezanedbateľná časť prichádza z kantorskej praxe a ich cieľom je profesionalizovať svoju hru, posunúť svoje vedomosti a zručnosti na vyššiu úroveň. Som presvedčená, že ich počty neubudnú. 

Rovnako ako v minulosti, aj dnes sa nájdu jednotlivci, ktorí sú ochotní venovať sa náročnej práci, štúdiu a odriekaniu, a aj napriek rozličným prekážkam dokážu naplniť svoje sny. Mnohí síce počas štúdií na konzervatóriu zistia, aké je pre umelca ťažké dodržiavať prísny režim, tí vytrvalí sa však dočkajú úspechu. Zamerala som sa na to, aby sa študenti na konci konzervatoriálneho učebného cyklu dostali na najvyššiu úroveň: nielen ako technicky rovnocenní absolventom klavíra či iných odborov, ale aby boli aj všeobecne repertoárovo vyspelí. Všetci moji absolventi, ktorí pokračovali aj na prominentných zahraničných vysokých školách, patrili k najlepším a ich ďalšie štúdium znamenalo bezproblémové zvyšovanie výkonnosti. So zadosťučinením a radosťou zisťujem, že príslušníci troch generácií mojich odchovancov vyhrávali medzinárodné súťaže, zastávajú doma i vo svete vedúce pozície a sú umelecky mimoriadne úspešní. A som rada, že mi spontánne preukazujú duchovnú spriaznenosť a priateľstvo.

S vaším menom sú tiež spojené viaceré organové publikácie, predovšetkým

Organová škola, Metodika organovej hry, Album organových skladieb, transkripcie dvoch prelúdií z cyklu Kaleidoskop a mnoho nahrávok. Je niečo, čo ste nestihli vykonať a očakávate od budúcich generácií, že sa tomu budú venovať?

Od začiatku svojej pedagogickej činnosti som bola presvedčená, že bezpečné ovládanie základných hráčskych návykov je nevyhnutným predpokladom úspešného napredovania žiaka. Preto som považovala kvalitnú metodiku za conditio sine qua non. V dnešnom svete výučba nie je založená len na praxi a skúsenostiach lokálnych „majstrov“, ale je v súlade s modernými, všeobecne uznávanými pravidlami. Špecifiká organovej hry sú v mnohých parametroch zásadne odlišné od klavírnej hry, preto podcenenie a zanedbanie dôkladného osvojenia technických a výrazových základov má zvyčajne trvalé následky. To bol hlavný dôvod, prečo som venovala značnú časť svojho času a práce Organovej škole a Metodike organovej hry. Zrejme mali význam a dobrú odozvu, o čom svedčia už dve vydania oboch učebníc. Ak bude niekto z nastupujúcej generácie pedagógov pociťovať potrebu tieto texty doplniť, budem sa len tešiť. Touto cestou chcem povzbudiť mladých kolegov, aby skompletizovali našu literatúru o organe organologickou príručkou a učebnicou alebo návodom na improvizáciu.

Akú pozíciu a úlohy mal pedagóg v časoch vašich začiatkov a aké má v súčasnosti?

V dobe začiatku mojej činnosti jasne dominoval vplyv učiteľa: žiak viac-menej „kopíroval“ názory a hru svojho pedagóga. Adepti sa učili pozorovaním a napodobňovaním výsledkov či prejavov učiteľovho správania a myslenia. V súčasnosti však musíme akceptovať, že učiteľ ani škola nie sú výhradným miestom získavania odborných informácií a umeleckej výchovy. Čelíme tlakom na zmenu poslania, cieľov a spôsobov fungovania učiteľov. Nikdy predtým neboli kladené také dynamické nároky, ani nebolo potrebné reagovať na taký rýchly spoločenský a vedecko-technický pokrok. Posúva sa rebríček hodnôt, je nevyhnutná schopnosť pružných reakcií, zmien, kritického myslenia a kreativity. Učiteľ by nemal podliehať sebaklamu, že má v rukách jediné správne edukačné mechanizmy. Má obmedzené hranice svojho pôsobenia, čo by ho malo viesť k odklonu od prehnaných ilúzií. Do svojho edukačného postoja by mal priniesť sebareflexiu, nevyhasínajúci motor energie, angažovanosti a aktivity, ale aj zdôrazniť mimohudobné vplyvy a dôležitosť permanentného všeobecného poznávania.

Minulosť a súčasnosť umeleckej pedagogiky majú spoločné niektoré trvalé črty: akceptovanie žiaka ako jedinečnej osobnosti a schopnosť vcítenia sa do myšlienkového a pocitového sveta žiakov, porozumenie a pochopenie.

Každý umelec je predovšetkým človekom, má svoje záľuby. Aké sú tie vaše?

Svoj voľný čas delím medzi rodinu a osobné preferencie. Zaujímam sa o históriu spoločnosti, fascinujú ma inšpiratívne životopisné príbehy významných osobností. V každodennom živote sledujem verejné dianie. Rada sa venujem záhradnému dizajnu, kvetom a ich pestovaniu. V mladosti som rada a veľa cestovala, pričom mojou srdcovkou je Taliansko so svojimi pamiatkami a históriou.

Z profesionálneho záujmu som mnoho pozornosti venovala organom, pretože ich rozmanitosť je nekonečná, podmienená vývojom štýlov, techniky, dobových a národných  tradícií a je úzko prepojená so znením hudby. Pravdaže, pri vyučovaní prednesu skladieb mi osobná skúsenosť s organmi majstrovských staviteľov rozličných období, či moje koncerty na nich, veľmi pomohli. Zážitky z miest a z nástrojov, na ktorých hrali a tvorili Bach, Franck, Liszt, Reger, Messiaen a ďalší majstri, patria k mojim najcennejším.

Dnes mám radšej pomalšie tempo a viem si užívať pohodu domova. Osobitnou kapitolkou je moja záľuba vo futbale – som jeho fanúšičkou už dlhé roky, pravidelne sledujem zápasy európskych líg, najradšej španielsku La Ligu. Moji priatelia a žiaci vedia, že si nenechám ujsť zápasy klubu FC Barcelona.

Čo by ste popriali slovenskej organovej hudbe do ďalších desaťročí?

V záujme zachovania vysokej úrovne organovej kultúry a organistov je dôležité, aby si organ udržal všeobecnú akceptáciu ako rovnocenný nástroj v hudobnom svete, ako bežná súčasť hudobného života. Laický poslucháč prichádza na koncert s určitými očakávaniami, väčšinou hľadá emotívny zážitok z hudby. Nezaujímajú ho detaily kompozície alebo organologické aspekty. Keď hráme, naša hra ho musí zaujať, fascinovať. A práve v tom spočíva naša úloha. Poslucháč, ktorého nevtiahneme do hudby, bude zmätený, alebo sa bude nudiť, odradí ho to a viackrát nepríde. Je našou zodpovednosťou, aby sme poslucháča upútali tak, že sa na koncerty vráti aj nabudúce – bez bulvarizácie a podliezania úrovne.

Naša organová kultúra sa rozvinula vďaka impulzom z tzv. svetskej koncertnej sféry. Podľa môjho názoru je preto záruka budúcnosti organového umenia v koncertnej rovine a je jedno, či to bude v koncertných sálach alebo v kostoloch. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)