Hrad kniežaťa Modrofúza v ŠFK
13. 3. 2025
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice,
Tomáš Brauner, Adrienn Miksch, Károly Szemerédy
Bartók
Dobrým zvykom dramaturgie Štátnej filharmónie Košice je už po niekoľko rokov koncertné uvedenie niektorej opery alebo úryvkov z nej minimálne raz za sezónu. Tento rok prišiel rad na Bélu Bartóka a jeho prelomovú jednoaktovku Hrad kniežaťa Modrofúza z r. 1911. Na pódium sa postavili košickému publiku dobre známy pražský dirigent Tomáš Brauner a dvaja naozaj kompetentní sólisti, mezzosopranistka Adrienn Miksch a barytonista Károly Szemerédy, obidvaja z Maďarska.
Bartókov Modrofúz trvá ani nie 60 minút, teda extrémne nezaťažuje sluch ani mozgové závity recipientov. Zato posolstvo, ktoré prináša, vďaka skvelému hudobnému podaniu chvíľami vyvolávalo husiu kožu. Ide tu o dialóg a porozumenie (alebo vlastne nemožnosť porozumenia) medzi mužom a ženou, inšpirovaný starodávnou francúzskou povesťou, majstrovsky spracovaný v podobe libreta Bélu Balázsa, do slovenčiny preloženého Alexandrou Braxatorisovou. Treba pochváliť organizačné zabezpečenie a podporu diváckeho pochopenia sujetu: v Dome umenia sa premietali slovenské titulky.
Nuž, Judit chce dokonale spoznať Modrofúza, pretože ho miluje, ale spoznanie poslednej, siedmej komnaty hradu spôsobuje, že ona sama zaniká, stáva sa minulosťou po boku ostatných „dávnych žien“ svojho kniežaťa. Cesta jednotlivými komnatami hradu, Juditino nástojčivé volanie po poznaní a Modrofúzovo odmietanie (na konci ústup) sa stávajú podkladom úchvatnej partitúry, inšpirovanej impresionizmom, literárnym symbolizmom a zložito transformovaným hudobným jazykom maďarskej archaickej ľudovej piesne. Inštrumentácia je neuveriteľne farebná, dialógy rytmicky voľne plynú v parlandovom štýle, hudba je úplne prekomponovaná a expresívne luxusná – len v samom závere sa vracia motív a ponurá atmosféra z úvodu – už bude navždy noc…
Z interpretačného hľadiska je potrebné výkon aktérov veľmi zásadne pochváliť. Tomáš Brauner pevne držal v rukách opraty deja a nástupov, hráči ŠFK zvládli všetky úskalia partitúry na jednotku a v zásade nemožno nič namietať ani voči sólistom. Najmä Szemerédyho zvučný, elegantný basbarytón vynikol v dramatickej deklamácii partu Modrofúza. Pochopiteľne, vo fortissime burácajúci orchester sólistov občas potlačil, najmä mezzosopranistku, ktorá spočiatku pôsobila trochu nevýrazne, ale postupne presvedčila o intelektuálnej a výrazovej prepracovanosti svojho partu a skvele zaspievala aj niektoré ťažké vysoké polohy v silnej dynamike, napríklad výkrik „Ach“ pri pohľade na bohatstvo Modrofúzovej ríše.
Koncertné uvedenie Bartókovho Modrofúza bolo nielen technicky dokonalé, ale aj emocionálne mimoriadne silné, čo vďaka skvelému výkonu dirigenta, sólistov aj orchestra umožnilo divákom plne prežiť fascinujúci, no zároveň desivý príbeh o tajomstve a zániku. Tento hudobný zážitok zanechal hlboký dojem, ktorý sa len ťažko vymaže z pamäti. Škoda iba, že sa Dom umenia nenaplnil viac než približne do polovice. Darmo, naši poslucháči sú stále až priveľmi konzervatívni a pre niektorých mohlo Bartókovo meno pôsobiť zrejme ako strašiak, čo však nemá žiadne odôvodnenie.