Aby sa to neskončilo pri nás

Nedávno som mal s blízkym človekom diskusiu o možnostiach sebarealizácie, ktoré má človek v súčasnom svete k dispozícii. Hovorili sme o situácii, keď sa človek v tridsaťpäťke náhle rozhodne naplniť svoj celoživotný sen venovať sa akademicky fyzike a zanechá pre to mnohé zo svojho života.

Hlavný argument, s ktorým som sa musel popasovať, znel asi takto: ak naozaj človek chce, môže sa prakticky kedykoľvek vydať na dráhu kohokoľvek; a môže byť úspešný. Môj hlavný problém spočíva v tom, že až príliš kladieme dôraz na úspech a výsledok jednotlivca a zanedbávame pri tom ten zvyšok.

Posledné týždne s nadšením venujem viac pozornosti významnému skladateľovi, dirigentovi a pedagógovi Ľudovítovi Rajterovi. Uvedomil som si, že jeho život je skvelou ilustráciou pre tento prípad. Ak sa pýtame, čo človeku umožňuje stať sa tým, čím chce byť, nestačí hovoriť o jeho vôli a schopnostiach. Musíme sa pýtať aj na ľudí a inštitúcie, ktoré túto možnosť vytvorili. Rajter nielenže z takéhoto systému čerpal, ale celý život ho pomáhal ďalej rozvíjať.

Naša kultúra veľmi rada rozpráva príbehy jednotlivcov: skladateľov, dirigentov, sólistov, režisérov, laureátov rôznych cien. Menej viditeľní sú však tí, ktorí doslova budujú samotný systém, teda učitelia, organizátori či dramaturgovia.

Rajterov život bol fascinujúcou mapou strednej Európy: od Pezinka cez Bratislavu a Viedeň až po Budapešť a Salzburg. Študoval u významných osobností, pôsobil v maďarskom rozhlase, spolupracoval s európskymi orchestrami a postupne sa stal jednou z kľúčových postáv slovenského hudobného života.

Hudobné inštitúcie potrebujú komplexný systém výchovy, pedagógov, dirigentov, repertoár, dramaturgiu, publikum a odhodlaných ľudí ochotných venovať svoju energiu niečomu, čo nemusí priniesť výsledok ešte za ich života. Rajterov príbeh je ale zaujímavý preto, že tento princíp neobmedzoval na inštitúcie. Rozvíjal ľudí, ale neodovzdával iba vedomosti. Pomáhal reprodukovať kultúrne prostredie cez ľudí. V repertoári Slovenskej filharmónie uvádzal diela súčasných slovenských skladateľov a tvorbu mladších autorov predstavoval aj na významných medzinárodných podujatiach. Skrátka, celý život mal záujem o prácu s mladými dirigentmi a skladateľmi.

Človek sa môže v tridsaťpäťke rozhodnúť študovať fyziku. Môže začať odznova, ale sotva to môže urobiť vo vákuu. Za každou takouto možnosťou stojí infraštruktúra vedomostí, inštitúcií, pedagógov, mentorov a ľudí, ktorí svoju prácu vykonávali často bez toho, aby sa sami stali jej najviditeľnejším výsledkom.

Práve príklad Rajtera je preto skvelou pripomienkou, že kultúra sa reprodukuje sociálne, nie iba umeleckými dielami. Úspech jednotlivca teda nikdy nie je celkom jeho vlastný. Vždy v ňom zostáva stopa ľudí a prostredia, ktoré mu umožnili vyrásť. A skutočný význam tejto práce sa ukáže až vtedy, keď človek dokáže vytvoriť podmienky, aby sa to, čo dostal on, nemuselo skončiť pri ňom.