Aby sa hudba stala...

Naše prvé stretnutie bolo niekedy v nultých rokoch. DANIEL MATEJ ako pedagóg a ja študent na VŠMU. Výbušná zmes jeho ľudského prístupu a umeleckého myslenia spôsobila rozširovanie priestoru mojej imaginácie. Intenzita nášho stretávania a neskôr spoluprác mala nástup poco a poco accelerando (nezabudnem, ako ma prizval hrať do VENI), potom nasledovali krásne intenzívne roky to be held for a very long time, ktoré prešli do ešte stále znejúceho lasciare sonare. 

Nebudem sa pýtať na tvoje hudobné začiatky. Aké sú tvoje hudobné konce? 

Na to odpoviem doslovne. V roku 2025 som ukončil dva pre mňa veľmi významné projekty. Päťročné pôsobenie na pozícii dramaturga medzinárodného festivalu Expozice nové hudby, ktorého organizátorom je od roku 2012 Filharmonie Brno, hoci festival samotný existuje už od konca osemdesiatych rokov minulého storočia. Je to neuveriteľné, lebo neviem o žiadnej inej „filharmónii“, ktorá by bola organizátorom a gestorom takéhoto „uleteného“ festivalu. Ukončil som to po zrelej úvahe a s vedomím, že to treba posunúť na mladších. Pôvodne sme sa dohodli, že to vezmem na tri roky a potom sa uvidí, takže som už aj tak dva roky nadsluhoval. 

No a na konci novembra som ukončil aj projekt Hudba dneška v SNG (HD v SNG), ktorého dramaturgom som bol od jeho začiatku, teda od konca roka 2011. Ten projekt som však skončil z iného dôvodu: V dôsledku drastických zmien v tíme v SNG za ostatné mesiace pominul dôvod pokračovať. Projekt sa totiž zrodil z veľkej časti z iniciatívy jej vtedajšieho vedenia s ideou robiť koncerty v priestoroch pre ne neobvyklých, ale o to vizuálne zaujímavejších. A iniciatíva vyšla od konkrétnych ľudí, s ktorými som bol vzťahovo prepojený ešte z čias projektov v rámci Sorosovho centra súčasného umenia. V užšom tíme za SNG bola v projekte HD v SNG napokon len Ľubka Maceková, s ktorou sme koncerty produkčne pripravovali, a za spoluorganizátora projektu, InMusic, Juraj Beráts. Plus grafici, ktorí nám vyhotovovali úžasné materiály – v ostatných rokoch to bol Braňo Matis. Títo ľudia už dnes v SNG nie sú a mne by pripadalo absurdné pokračovať s nejakým (neviem akým...) novým tímom nejakých (neviem akých) ľudí a nejakou „vynovenou“ (dnes už neviem akou) inštitúciou v niečom (viem v čom!), čo sa zrodilo z nejakej (viem akej!) ideovo-ľudskej blízkosti… 

HD v SNG fungovala štrnásť rokov. Ako by si ich bilancoval? 

Boli to fakt dobré roky! 

Keď sa ohliadneš za celým cyklom, čo sa ti vynorí? 

Radosť! Z toho, koľko úžasnej hudby tento cyklus ľuďom priniesol. A v takom – nielen vizuálne – výnimočnom prostredí! 

HD v SNG bol špičkový pestrý koncertný cyklus v medzinárodnom kontexte. Len pre ucelenosť doplním, že eventy sa diali na rôznych miestach Esterházyho paláca, neskôr v krásne zrekonštruovanej Dedečkovej dostavbe SNG, pričom niektoré z koncertov sa z technicko-kapacitných dôvodov realizovali v externom prostredí Dvorany VŠMU, ba dokonca aj v Slovenskom rozhlase. Koncerty, interdisciplinárne performancie, ale aj jedna „dlhohrajúca“ zvuková inštalácia. To, že si cyklus uzavrel, nech slúži ako inšpirácia pre tých, ktorí sa nevedia rozhodnúť, či majú podávať ruky súčasnej menticíde. Ak by sa stal zázrak a svet by sa z hlavy postavil na nohy, vieš si predstaviť pokračovanie tejto symbiózy? 

Pravdupovediac, neviem, čo by sa muselo stať, aby som v takýto zázrak uveril v tej miere, že by som urobil „reštart“. V živote som zažil zopár ukončení, ktoré neboli primárne dôsledkom môjho rozhodnutia. Napríklad kolaps nášho – dodnes si myslím, že skvelého – projektu na Pedagogickej fakulte UK, ktorý nastal stretom s postnormalizačnou mentalitou vtedajšieho vedenia fakulty. Ale predstava, že by som dvakrát vstúpil do tej istej rieky, mi nie je vlastná. Niektoré veci sa v živote skončia tak, iné onak, ale život ponúka zase nové výzvy, na ktoré má zmysel reagovať. Keď som po dvadsiatich rokoch po zrelej úvahe skončil s festivalom VEČERY NOVEJ HUDBY, povedal som si, že je to posledná vec, ktorú som v živote organizoval. A ten, kto má v oku moje portfólio, sa, podobne ako ja sám, nad týmto rozhodnutím musí dnes iba pobavene uškrnúť… 

Súčasné valcovanie inštitúcií má podobu normalizačných 70. rokov. Všetko sa vraj deje demokraticky a v súlade so zákonom, akurát tie zákony sme dovolili písať v zrýchlenom konaní ľuďom bez životopisu a chrbtovej kosti. Mladí odchádzajú, chováme si ekologické katastrofy (vrakunská skládka, gudrónové jamy, PCB na Zemplíne) aj sociálnu bombu na Spiši a mohol by som pokračovať. Je jasné, že je päť minút po dvanástej a následky spoločenskej apatie si odskáčeme všetci. U Viléma Flussera som našiel zaujímavú myšlienku, že „Pravdepodobne nás v budúcnosti toho nepravdepodobného (no možného) čaká viac.“ Nevyrušuje ťa, čo sa deje? 

Koho normálneho a zodpovedného by to nevyrušovalo a neštvalo? Ale som optimista, hoci stále opatrnejší, a verím, že po búrke vyjde slniečko. Kedy však k tomu príde, je v prípadoch, o ktorých sa zmieňuješ – na rozdiel od bežných klimatických cyklov –, myslím si, dosť v našich rukách. Takže si často vravím so Samom Chalupkom „mor ho!“ 

Pri tom množstve občianskych protestov, ktoré sa diali minulý rok, som sa pýtal sám seba: kde sú všetci? Kde je študentstvo medicíny, keď sa v krajine šíria bludy o kukurici, kde sú právnici, keď si tzv. „elita“ robí z paragrafov husľové kľúče na songy, ktoré práve potrebujú, ochranári, živnostníci, učitelia…? Z môjho pohľadu najakčnejšia a, paradoxne, najhlučnejšia opozícia vychádzala z radov výtvarnej scény. Neúnavne reagujú nielen v kontexte normalizácie SNG, ale komunikujú svoj postoj voči ministerstvu kultúry vo všeobecných otázkach a nastavení kultúrnych politík. Viackrát som prispel k ich protestom a dával som dokopy dočasnú protestnú kapelu, takže to poznám z prvej ruky. Pozornému neunikne, že hudobná obec sa nejako neangažuje, možno z dôvodu, že ich vlajkovú loď akosi netreba ochraňovať. Ako keby bola unesená už dávno a sme na tento stav proste zvyknutí. Neviem sa ubrániť pocitu, že v edukácii hudobného umenia chýba zásadná kapitola. Nemáš ten pocit aj ty? 

O téme „muzikantstva“ a s ním súvisiacej téme občianskeho aktivizmu, ale aj vkusu a podobných vecí rozmýšľam, odkedy som nastúpil na štúdium na VŠMU v roku 1983. Nemáme tu asi priestor na príliš dlhé a podrobné úvahy, ale poviem aspoň to, že moje predstavy o „Olympe“, na ktorom sídli „hudobné božstvo“, sa zreálnili už na samom začiatku. 

Pochádzam z veľmi silne nábožensky založenej rodiny, v dôsledku čoho sme ako deti a čiastočne ešte aj ako stredoškoláci s bratom žili v istej izolácii od „normálneho“ sveta. Do približne šestnásteho roku môjho života som teda okrem učiteľov ZUŠ, vtedy ĽŠU, prakticky nepoznal žiadneho profesionálneho hudobníka. Poznal som však sochárov Šickovcov, s ktorými sme tak trochu cez moju mamu rodinne prepojení. No a keďže mám, povedzme, možno aj nadpriemerný výtvarný talent, pod vplyvom všetkého, čo som u nich zažíval, som sa rozhodol, že budem tiež sochárom. Lenže ako čas na strednej škole plynul, stále viac ma to ťahalo k hudbe, až som sa cez rôzne peripetie dostal po maturite na bratislavskom Gymnáziu Jura Hronca, kde som bol v triede zameranej na počítače, na VŠMU. V období pred finálnym rozhodnutím, čo študovať, som si skúšal predstavovať, že by som naraz študoval VŠVU aj VŠMU, čo sa ukázalo viac-menej nereálne. Túto moju potenciálnu „dvojkoľajnosť“ spomínam v tomto kontexte preto, lebo obe školy a všetko, čo s nimi, ako aj so životom výtvarníka a hudobníka súvisí, som si vlastne naivne vysníval v mojej detskej izbe. 

A keďže som sa stal „iba“ hudobníkom a moje snové predstavy sa tým veľmi zreálnili, je možné, že moje favorizovanie výtvarníctva má svoj pôvod práve v tej asi aj trochu nereálnej predstave o ňom… 

Teraz k tvojej otázke. Úplne s tebou súhlasím, že ako politicky najaktívnejšou umeleckou skupinou sa dnes javia výtvarníci. Bolo to tak aj v časoch socialistického Československa, keď výtvarníci patrili k najtvrdšiemu jadru umelecko-politického undergroundu. Aktívnych hudobníkov „v odboji“ by si musel v tých časoch naozaj hľadať s baterkou, a je tomu tak, žiaľ, aj dnes. To je fakt. Dôvody sú iste rôzne, jedným z nich by však mohol byť ten, ktorý zmieňuješ vyššie aj ty: že v edukácii hudobného umenia chýba nejaká zásadná kapitola. Otvorene teda poviem, že mnohí hudobníci, ktorí prešli „len“ konzervatoriálnym vzdelaním, sú vlastne takpovediac „polovzdelaní“ a ich pohľad na život býva často sploštený. Obávam sa, že sa neraz podobá skôr tomu, aký mávajú napríklad športovci, hoci sa týmto konštatovaním naozaj nemám zámer nikoho dotknúť ani nikoho uraziť. Z toho potom vyplýva aj onen problém (ne)premýšľania nad stavom sveta a (ne)túžby meniť ho. 

Naozaj však neviem nájsť uspokojivú odpoveď na otázku, prečo je situácia v oblasti všeobecného, na rozvoj intelektu a citlivosti zameraného vzdelania na „šupkách“ lepšia ako na konzervatóriách. 

Vzdelávanie je tvoja silná téma. Do tvojho pedagogického portfólia patrí skladba, dejiny a teória hudby a ansámblová hra. Pôsobil si na VŠMU, Pedagogickej fakulte UK a momentálne učíš na JAMU v Brne a na Akadémii umení v Banskej Bystrici, zhruba okolo 30 rokov aktívnej pedagogiky. Založil si niekoľko študentských súborov zameraných na interpretáciu súčasnej hudby, a to najmä otvorených partitúr, na riadenú improvizáciu a podobné „fermenty“. Tvoje súbory studEND.doc (VŠMU), KOMPOST (AU BB) boli a sú prostredím kreativity a slobody, z ktorých vzišlo už niekoľko aktívnych umelcov a umelkýň. Ako by si opísal svoju pedagogickú cestu?

Už počas štúdia na VŠMU som si predstavoval, že raz budem učiť na vysokej škole. Napriek ťažkým časom vtedajšej normalizácie som mal väčšinou skvelých pedagógov, mnohých z nich som obdivoval a chcel som byť ako oni. A keďže som bol jednak dobrým študentom, jednak veľmi aktívnym mladým človekom, pomerne hladko som dostal vysnívanú ponuku stať sa kolegom mojich učiteľov. Takže na VŠMU som začal učiť už počas doktorandského štúdia a plynule som prešiel do učiteľského stavu v roku 1996. Zo začiatku som učil najmä teóriu hudby a hudbu 20. storočia, potom som však vytvoril predmet podľa mojej predstavy, ktorý by slúžil ako vzdelávacie fórum pre študentov, ktorí majú chuť hrať hudbu, s akou sa v škole bežne nestretnú. Touto oblasťou som sa potom, ako si už spomenul, zaoberal na všetkých mojich pedagogických štáciách a zaoberám sa ňou dodnes. Na tejto myšlienke je napokon postavený aj náš dnes už mimoriadne úspešný edukačný projekt VENI ACADEMY, ktorý sme vytvorili v roku 2010 s Mariánom Lejavom a Ivanom Šillerom a dnes „sídli“ na Akadémii umení v Banskej Bystrici. 

Okrem toho učím na JAMU a AU BB aj kompozíciu, cesta k jej výučbe však nebola taká hladká, keďže som na VŠMU narážal – aspoň v prvých rokoch – na odpor viacerých kolegov, ktorí mali v rukách moc a ktorí si mysleli, že môj pohľad na výučbu tohto predmetu je pre študentov „nebezpečný“…

Dnes je však situácia, našťastie, iná. AU v Banskej Bystrici rastie a láka zaujímavé mená, JAMU je medzinárodnou značkou. Čo ponúka štúdium skladby na JAMU?

Z formálno-obsahového hľadiska v zásade to isté, čo každá inštitúcia podobného typu. Čo však na JAMU vnímam ako zásadné, je otvorenosť tejto edukačnej platformy (pomôžem si Cageovými slovami) „veciam, ktoré ešte neboli urobené“ a dobrá a prajná atmosféra. Učiť tam je pre mňa radostné nielen z čisto profesionálneho, ale aj ľudského hľadiska.

Spomínal si VENI ACADEMY, edukačný projekt pod krídlami VENI ensemble. VENI ste založili v roku 1987, vydali ste niekoľko zásadných albumov a uskutočnili veľké množstvo koncertov, takpovediac „od Prešova po New York“. S VENI ste hrali aj v KC Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši, ktoré práve v týchto dňoch skončilo pre politiku MK SR. Ako sa má VENI dnes?

VENI ensemble väčšinu času príjemne hibernuje, ale potom sa „zobudí“ a niečo zahrá. Napríklad uplynulú jeseň sme mali niekoľko úspešných vystúpení doma aj v zahraničí: Uzatvárali sme Bratislavské kultúrne leto, hrali sme v Kodani na FIGURA FESTSPIELE a otvárali sme multimediálny festival PAF v Olomouci.

A to, že končí Diera do sveta, ma veľmi zamrzelo, jednak preto, lebo je to na skok od našej chalupy, ale hlavne preto, lebo to bolo ďalšie kultúrne centrum v relatívne malom meste s veľmi zaujímavou činnosťou. Hrali sme tam v júni 2020 náš prvý koncert po vynútenej pauze prvej vlny covidu, bol to pre nás nezabudnuteľný zážitok…

Podľa databázy Hudobného centra intenzita tvojej skladateľskej tvorby klesá. Hibernuješ tiež? Čo pre teba znamená tvorba?

Po celý život som bol pomalým a málo píšucim skladateľom, niekedy s menšou frekvenciou skladieb ako jedna za rok. Možno je to aj preto, lebo ja nie som v najhlbšej hĺbke mojej bytosti primárne skladateľom, ale „music makerom“, teda človekom, ktorý sa v rôznych oblastiach života snaží o to, aby sa hudba „stala“. Takže som rovnako nadšeným interpretom, dramaturgom, promotérom, organizátorom, publicistom, teoretikom a učiteľom, čo je napokon po väčšinu môjho aktívneho života aj hlavným a najpravidelnejším zdrojom mojej obživy. A tvorba? Tá pre mňa predstavuje mimoriadne vzácneho a špeciálneho „koníčka“ – a priestor, v ktorom sa nejako zásadnejšie a určite najosobnejšie vyjadrujem k stavu vecí „medzi nebom a zemou“...

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)