Absolventský

Díval som sa na brázdu vody za loďou, rovno, akoby som tam stál. Kvapky mi odfrkovali do tváre, chcelo sa mi prižmurovať oči. Jožko povedal: „Tento televízor si kúp, na taký sa dívať znamená byť rovno v obraze.“ Pravdu mal, hoci... aj po roku sa mi ten prístroj vidí priveľký. Občas by som doň niečo šmaril a mohol by som – Jožko mi poradil, nech si priplatím aj poistenie voči neúmyselnému poškodeniu. Čo by oni vedeli, čo bolo úmyselné a čo nie, mám sedemdesiattri a už sa mi zem kýva pod nohami. Mohla by mi spadnúť váza a úlomok by poškodil obrazovku. Býva mi smutno za Elenkou. Nikomu by nenapadlo, že solídny pán ako ja by hodil do televízora šálku či ťažké nožnice, ktorými si často, najviac pri športových prenosoch, vystrihujem tabuľky. Som stará škola. Noviny si kupujem papierové a vystrihujem výsledky, tabuľky Ligy majstrov aj Európskeho pohára. Myslím si, že nepáchnem, umývam sa modrým mydlom, holím sa dohladka a oblečenie chodievam nakupovať s vnučkami. Pri rozlúčke dám každej sto, niekedy aj dvesto eur. Mám. 

Keď boli menšie, vždy sa tvárili ohromene, ale teraz sa poďakujú bez hlúpych grimás. Mladšia chodí na konzervatórium do hlavného mesta. „Nemáš to ďaleko, dedo,“ hovorieva, keď ma chce nalákať, aby mi ukázala svoju školu. Vraj by sme sa mohli prejsť uličkami, nalieha, aby som zodvihol zadok a odviezol sa tých jedenásť kilometrov vlakom, ale ja som lenivý a jej školu poznám. Viem, kde je. Nemám depresiu ani sa nevyhýbam rodine, len som rád doma. „Ale na tento koncert musíš prísť,“ zavolala mi na konci marca. „To je absolventský.“ Zakaždým, keď ma ona a jej sestra niekam volali, podozrieval som ich, že majú v úmysle zoznámiť ma s nejakou ženou, a tomu som sa skutočne chcel vyhnúť. Mýlil som sa. Naozaj som mal prísť na koncert. Ach, Bože môj – prečo? 

Deviateho apríla som vystúpil na stanici a vydal sa po známej ceste. To, že už nechodím do hlavného mesta, neznamená, že sa v ňom nevyznám. Pracoval som tu štyridsaťdva rokov a poznám skratky aj k tomu jej konzervatóriu. Za sivým domom doprava a šibnúť si to pomedzi dve staré tuje. Ešte tam stáli. Ocitol som sa na kúsku, ktorý vedie okolo hrdzavého plota. Za ním rozložitý strom, viseli z neho tuhé puky magnólií a pod nohami som zbadal čosi červenkasté. Desaťeurovka. Predstav si! Pekne zložená na polovicu ako nová. Zobral som ju do ruky, obzerajúc sa, či ma nikto nevidí. Krásne sa to vo mne rozžiarilo. Iste, existuje človek, čo ju stratil, vypadla mu z vrecka, bude mu chýbať. Ale čo už? Život mi dal najavo, že idem dobre, tak hajde.

Natália spievala až dvanásť pesničiek. Niektoré sama, iné s klavírom a väčšinu so sprievodom: elektrická gitara, prvé husle, druhé husle, viola, violončelo a cajon. O tom som v živote nepočul a ani na svojom televízore som to nikdy nevidel. Keď sa po koncerte odovzdávali kvety, ja som jej do dlane vtisol malú škatuľku. Len drobnosť, strieborný prívesok, to mi poradila vedúca u nás v potravinách. Chodievam na nákup každý druhý deň a zmienil som sa, či nevie, čo by sa patrilo. „Peniaze jej teraz nedávajte, kúpte pamiatku.“ Chcela podporiť odutú Ľubicu odvedľa z obchodu so šperkami a kadejakými kameňmi. Tak som to mal všetko na jeden raz, aj rožky, aj párky, aj prívesok. 

Z toho, čo Natália spievala, sa mi páčila len jedna skladba, volala sa Zahorela. Šesť piesní bolo po anglicky, tie som nepoznal, a aj ostatné som pretrpel. Všetci okolo mňa dýchali len pórmi pod sakami a sukňami. Nežuli, nerobili prievan mihalnicami, nekýchali. V sále vládlo také ticho, že hrobové je popri ňom šuviks – a v tej veľkolepej mohyle sa rozpínal jantárovo teplý hlas mojej vnučky. Tak sa o ňom po skončení vyjadrila nejaká žena, asi profesorka, mne by to nenapadlo. Po potlesku som sa konečne mohol zodvihnúť a povystierať si kolená. Dal som decku darček v škatuľke a vychystal sa na odchod. Už som sa videl doma pred televízorom. „Dobre, dedo, tak o dva týždne,“ Natália ma nielenže pobozkala, aj ma stisla okolo krku. „O dva týždne budem spievať výhradne piesne z repertoáru divadla Semafor. Šlitr, Suchý, veď to poznáš.“  Neisto som zahabkal „pravdaže“ a išiel som kadeľahšie. Aké o dva týždne? Koľko majú tých koncertov? Neviem, či sa nehodím maród, uvažoval som cestou vo vlaku a nazrel som do peňaženky. Bola tam, moja nájdená bankovka. Niežeby mi chýbalo, kdeže, peňazí som mal dosť, ale hriala ma. 

O dva týždne som už nekupoval žiadne pamiatky. Len čo som vystúpil na stanici v hlavnom meste, pustil som sa dolu ku križovatke a v prvých potravinách som zadovážil malú bonboniéru. Vôbec som sa nenáhlil. Kráčal som len v košeli s krátkym rukávom, bez kravaty. Zabočil som doprava, potom ponad rozbitý múrik krížom pomedzi dve tuje a bol som v tajnej uličke. Magnólia nad starým plotom dávala pôvab tej špinavej, zarastenej, zanedbanej ceste. Konáre husto zasypané bujnými kvetmi sa ani nepohli, ešte som také nevidel, hovoria, že o čo sa nestaráš, chradne, ale tento strom nechradol. Moja skratka sa za desiatky rokov nezmenila, asi aj ten strom tu stál, keď som tadiaľto prechádzal tak dávno, len bol malý. Preto som si ho nevšimol. Vo veľkých ružových lupeňoch na zemi sa čosi začervenalo. Veľmi pomaly, neveriacky, som sa blížil k videnému a na chvíľočku som zatvoril oči. Na zemi ležala bankovka. 

Teraz nebola zložená, len dokrkvaná, no bez poškodenia. Zadíval som sa hore, do konárov a ponad ne na oblohu. Ani mráčik – z neba teda nespadla. Vložil som si ju do peňaženky, takú tenkú nosím v zadnom vrecku. „Nemám šajnu, o čo tu ide,“ pomyslel som si a dolu, ku škole sa mi odrazu išlo celkom inak. Akoby ma niesli sedemmíľové čižmy. Na koncerte mali zase plno. Môj syn, moja nevesta, jej rodičia – tí minule chýbali, celý učiteľský zbor, muži v čiernych oblekoch s motýlikmi, ženy v šatách. Natália začala spievať a ja som tú pesničku spoznal! Koleno sa mi rozkývalo do rytmu, ale syn mi naň položil ruku, nech prestanem a bez toho, aby sa na mňa pozrel, pokrútil hlavou. Bože môj, tieto móresy. Nástroje boli rovnaké ako minule a opäť tam mali aj cajon. Neskôr mi Natália objasnila, že cajon pochádza z Latinskej Ameriky. V živote som také čosi nevidel a ani som nevedel, že to existuje. Posledná pesnička z koncertu, volala sa Pro Kiki, mi vyhrávala v hlave, ešte keď som zaspával. To bolo nezvyčajné, veď ja ani nemám sluch. V živote som nebol na koncerte, to len tie dve ma donútili, patrí sa, a tak ďalej. Keby Natália chodila na futbal alebo na volejbal, nemal by som problém, ale umenie, to sme teda v rodine nemali. Pri rozlúčke mi syn do ruky vopchal papier. Natália ten pohyb zachytila a rýchlo obehla celý rad stoličiek, aby sa mi hodila okolo krku. „Dedo, tak sa na teba teším!“ Nerozumel som, čo má na mysli, veď som tu. Papier som radšej vytiahol až vo vlaku, tušil som, že to nebude nič príjemné. Pozvánka. Zas poondiaty koncert, vraj vystúpenie všetkých absolventov. Sedem mien, dvadsaťjeden skladieb. Bože môj! 

O týždeň sa posledné zvyšky lupeňov z kvetov magnólie strácali pod zeleným lístím, tuje žiarili smaragdovo, chodník sa leskol po daždi, svet voňal a ja dúfam tiež, kráčal som ku konzervatóriu. Len čo som zabočil ku skratke, zazdalo sa mi, že na jej konci sa mihli ramená. Je niekto predo mnou? Zastal som na mieste, kde sa moje srdce po dva razy naplnilo radosťou – a nič. Naozaj nič, nikde nič. Len zvyšky hnedých lupeňov a jeden ohorok z cigarety. Alebo to tie ramená predo mnou zobrali, alebo tam žiadne peniaze neboli. Chvíľu som sa tam motal, špičkou topánky som odhŕňal listy. Prázdnota. Na ceste aj vo mne.

Vošiel som do koncertnej sály. Syn mi držal miesto, a keď som si sadol, opýtal sa, čo má znamenať moje oblečenie. Prišiel som v tričku. Publikum stíchlo a riaditeľka školy ohlásila prvého účinkujúceho. Chlapec vo fraku mal vyrážky a smiešne fúzy. Spustil, namojdušu,  O Sole Mio. Ešte dvadsať piesní a naša Natália až na konci. Nemám ani darček, ani kvet a ani som nenašiel peniaze. Zakrútila sa mi hlava. Možno mi bude nevoľno a počkám na chodbe. Ešte uvidím.  

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 4/2025.)