A. Serečinová Na chate s Mikim Skutom

Beethovena by som na softvéri nenahrával!

Klavirista a skladateľ MIKI SKUTA sa posledných desať

rokov intenzívne zoznamuje s novými technológiami.

Laboratóriom jeho experimentov sa stali všetky hudobné žánre, v ktorých je aktívny ako interpret a autor. Aktuálne pracuje na projekte Mantry, kde využíva aj umelú inteligenciu. Aké možnosti, ale aj úskalia prináša spolupráca so softvérom? Má práca s umelou inteligenciou umelecké či etické hranice?

Andrea Serečinová: Technológie ako alternatíva akustického zvuku vstúpili do tvojho interpretačného života už roku 2016, keď si part, v booklete uvedený lakonicky ako „klavír“, nahral cez počítač. Bolo to na autorskom projekte Borisa Lenka Arwa. Keďže doteraz asi väčšina poslucháčov netuší, že na tom CD nehráš na akustickom klavíri, bol to taký tvoj trochu latentný, „poloilegálny“ vstup na túto pôdu. Prečo si sa vtedy podujal na tento krok?

Miki Skuta: Najprv poopravím rok môjho prvého stretnutia s touto technológiou: už v roku 2014 som prišiel s projektom The Future Symphonic Orchestra, v ktorom som nahral (digitálne) do počítača orchestrálne party niektorých klavírnych koncertov. Ja som hral naživo, ale na digitálnom nástroji. Absolvoval som vtedy s týmto projektom niekoľko koncertov a pokračoval som v ňom roku 2023 aj minulý rok. Prečo som nahral skladby Borisa Lenka na digitálnom nástroji? Moje krídlo vtedy už nebolo v takom stave, aby som za jeho zvuk dal ruku do ohňa. A vedel som, že zo 100 ľudí to 99 nespozná, pretože už vtedy boli technologické možnosti na vysokej úrovni. No a nakoniec bola moja predstava správna: ľudia to naozaj nespoznali. A preto na tom nevidím nič zlé.

AS: Aká bola reakcia Borisa Lenka?

MS: Boris bol s výsledkom veľmi spokojný. Ešte pred nahrávaním som ho informoval o tom, že premýšľam nad, nazvime to, „softvérovým“ klavírom. On sa tým nezaoberal, vedel, že mu odovzdám profesionálnu prácu.

AS: A čo reakcia toho jedného zo sto poslucháčov, ktorý zistil, že nešlo o akustický klavír?

MS: Toho som ešte nestretol... ☺

AS: Ako vyzeralo nahrávanie na „softvérovom“ klavíri? Do akej miery si zvuk vytvorený vlastným úhozom ešte domodelovával?

MS: Hral som na drevenej „midi“ klaviatúre značky Kawai, ktorá je nemá. Má skoro taký zložitý systém ako klasický klavír, len s tým rozdielom, že tu neudierajú kladivká o struny, ale pracujú zložité senzory, ktoré analyzujú rýchlosť, silu úhozu, a informácie potom prenášajú do počítača. Na tej klaviatúre sa hrá výborne a je určite lepšia, než majú niektoré nástroje v slovenských mestách. Zvuk ide z počítača, ja ho počujem cez reproduktory. Softvér obsahuje vzorky nahratých tónov koncertného krídla – používam softvér so zvukom Steinwaya D. Tieto sample sú nahraté na mnohých dynamických úrovniach. Samozrejme, zahrať dobre Borisove skladby vyžadovalo rovnakú prípravu, rovnaké cvičenie, akoby som hral na klasickom klavíri. Išlo o podobnú situáciu, akoby som nahrával v štúdiu. Sú tam nejaké strihy, niektoré tóny boli editované – hlasitosť, mäkkosť…

AS: Vo svojom autorskom projekte Karma si väčšinu zvukov nahral pomocou počítačových technológií. Okrem vyslovene elektronicky znejúcich zvukov si počítač použil opäť aj na zvuk klasického akustického klavíra a dokonca aj preparovaného klavíra. V čom bola práca na tomto projekte z technologického hľadiska už iná ako v prípade Lenkovho CD?

MS: Povedal by som, že rozdiel je len v tom, že moja hudba je z tohto pohľadu oveľa zložitejšia – viac stôp, viac nástrojov, z ktorých väčšina nie je simuláciou akustických nástrojov, ale sú to syntetické zvuky. Keď sa pozerám na konečný výsledok, tak v tom nebol žiaden rozdiel: chcel som odovzdať produkt, teda hudbu, za ktorou si budem stáť, výsledok, na ktorý budem hrdý. O to sa snažím pri všetkých mojich hudobných aktivitách.

AS: Ako funguje preparovanie klavíra cez softvér?

MS: Podobne ako všetky nasamplované, teda nahraté vzorky v softvéri, ktoré sa ovládajú buď midi klaviatúrou (od tej najmenšej až po 88-klávesovú), alebo s bežnými počítačovými pomôckami, ako myš, touchpad či klávesnica. V prípade preparovaného klavíra program ponúka nahraté zvuky klavíra so všetkými možnými preparáciami, napríklad „klasické“ cageovské preparácie, ako skrutky, gumy, papier, údery s rôznymi paličkami, brnkanie, ebow či silon. Dajú sa kombinovať i ladiť. Takže veľmi univerzálny preparovaný „svet“...

AS: Čo vravela na tento spôsob samplovanej preparácie tvoja manželka Nora, ktorá je uznávanou interpretkou Cageových diel pre preparovaný klavír, resp. sa s týmto spôsobom prípravy klavíra bežne pasuje vo svojej práci?

MS: Trošku ju štvalo, keď počula, ako dobre to znie. Norika však nie je vôbec technický typ, takže si to vypočula, zobrala to na vedomie a už sa tým nezaoberala. Mimochodom, ten softvér pre klavír, vrátane preparácie, vyvinuli v parížskom IRCAM-e, legendárnom pracovisku pre elektroakustickú a elektronickú hudbu...

AS: O krok ďalej si sa posunul vo svojom aktuálnom projekte Mantry, kde využívaš ženský hlas, ktorý si vytvoril pomocou umelej inteligencie. Vytvoril si si v podstate virtuálnu speváčku. A treba povedať, že výbornú, súdiac aspoň podľa piesne The Jewel is in the Lotus, ktorú si medzičasom prezentoval vo vysielaní Rádia Devín.

Táto nahrávka vytvára – minimálne na prvé počutie, keď človek nevie, že bude konfrontovaný s počítačovou nahrávkou –, dokonalú ilúziu akustických nástrojov so živými hudobníkmi a aj dokonalú ilúziu živého spevu. Ani jedno, ani druhé však nie je pravdou, všetky zvukové stopy vznikli za počítačom. Zastavme sa najprv pri tom, čo ohuruje najviac, a to je ženský hlas. Estetika hlasu, technika, interpretácia..., to všetko spĺňa vysoké nároky a dokáže nadchnúť. Ako si sa dopracoval k tomuto výsledku?

MS: Musím povedať, že najprv som hľadal živú interpretku. Hľadal som hudobníka, ktorý by ma inšpiroval pri práci, absolútne zainteresovaného na tom, čo som plánoval urobiť, ktorý by bol aj mentálne niekde tam, kde sa človek zaoberá mantrami, východnými filozofiami. Speváka či speváčku, ktorá hovorí perfektne po anglicky, bez akcentu, a na ktorej vokálnom prejave nie sú nánosy rôznych štýlov. Nechcel som, aby bolo počuť v speve jazz, soul, pop či klasiku... Nuž, na Slovensku som nenašiel nikoho takého. A v tom istom čase, asi začiatkom minulého roka, som objavil spomínaný softvér. Ale opravím ťa, nevytvoril som si virtuálnu speváčku, kúpil som si ju. Trvalo, kým som prišiel na to, čo všetko musím urobiť, aby spievala tak a takým hlasom, aký som hľadal, no nakoniec sa mi to podarilo. A teraz ju mám k dispozícii 24 hodín denne! Samozrejme, s tým softvérom treba pracovať – nič nejde samo. Musím vymyslieť noty, napísať k nim text. V tom momente dokáže softvér spievať. Lenže na to, aby speváčka spievala tak, ako si to predstavujem, musím editovať každú slabiku. Mám k dispozícii 15 parametrov a aj ich využívam. Napokon, ani živá speváčka nezaspieva všetko „na prvú“. Pamätám si dokumentárny film o nahrávaní West Side Story, ktorý zachytával aj neustálu nespokojnosť Leonarda Bernsteina s José Carrerasom. Bernstein mal stále nejaké požiadavky, až Carreras vyšiel zo sály s plačom. Ja tiež takto podrobne neúprosne editujem svoju speváčku,

lenže ona naozaj vydrží všetko... ☺

AS: Takže, máš dve výrazné motivácie, prečo si začal, resp. so záľubou rozvíjaš prácu s technológiami a teraz už aj s AI. Prvou je praktický zreteľ – kvalita zvuku, zrejme aj financie, a druhou je možnosť, že sám realizuješ presne svoju vlastnú autorskú predstavu.

MS: Áno, realizovať to sám, mať na to toľko času, koľko chcem – to sú dôležité momenty. A aby „to“ znelo tak, ako si to predstavujem.

AS: V projekte Mantry počujeme veľa akustických nástrojov. Aj v tomto prípade ide o AI?

MS: Nie, ide o podobné softvéry ako v prípade klavíra.

AS: Zvuky sláčikových nástrojov sú teda sample, ktoré tvaruješ tón po tóne?

MS: Presne tak. To sú rovnako nahraté vzorky zvukov akustických nástrojov ako v prípade klavíra. Tie zvuky vytvorili živí hudobníci, ktorí v štúdiu nahrali zvuky so všetkými možnými spôsobmi artikulácie, ako staccato, pizzicato, legato... Dnes je tých programov už veľa, ja používam dva, a to Vienna Symphonic Library a Native Instruments. Na prácu s hlasom používam iný softvér, je to už práca s umelou inteligenciou, síce na podobných princípoch ako pri práci s inštrumentálnym zvukom, no rozdiel je v tom, že AI dokáže pochopiť po tom, čo napíšem noty a pod ne text, ako text zaspievať, ako vysloviť jednotlivé hlásky a slabiky. Materiál, s ktorým pracujem, teda hlas speváčky, má tiež pôvod v hlase živej osoby. Tú „osobu“ však ja musím „naučiť“ spievať. Podľa mojich predstáv.

AS: Aké parametre dodávaš „ručne“ vybraným zvukom, tónom?

MS: V prípade sláčikových a dychových nástrojov je to intenzita zvuku, dynamika, hlasitosť, farba (mäkšia, tvrdšia). Dá sa to meniť plynule počas znenia tónu alebo frázy. Následne sa pracuje so spôsobom artikulácie, to je už náročnejšie, lebo všetko so všetkým súvisí.

AS: Keď som prvýkrát počula tvoju skladbu Jewel is in the Lotos, absolútne nič mi neindikovalo, že by išlo o počítačovú nahrávku, bola som presvedčená, že počujem živých hudobníkov a výbornú a zaujímavú speváčku. Šokovala ma informácia o pozadí nahrávky. Následne som skladbu veľakrát počúvala a snažila som sa nájsť nejaké „mušky“, ktoré prezradia, že ide o virtuálny svet, podobne ako keď sa človek snaží identifikovať deep fake video.

Keďže mám osobnú skúsenosť s hrou na sláčikovom nástroji, všimla som si, že skákavé smyky sú pri pozornom počúvaní až strojovo dokonalé – to je moment, keď si profesionál môže uvrdomiť istú umelosť. Ale vieme, že v prípade deep fake videí mikronedostatky, ktoré dnes vidíme, majú životnosť pár mesiacov, pretože vývoj v tejto oblasti veľmi rýchlo napreduje. Predpokladám, že AI bude vedieť aj hudobný prejav verne „humanizovať“, že sa budú dať pridať isté nedokonalosti, aby pôsobil ešte živšie...

Vrátim sa k interpretačnej, umeleckej stránke tvojej práce s technológiami. Keď si sám interpretom každého partu – inštrumentálneho a vokálneho – vyžaduje to hlbokú znalosť technickej i interpretačnej stránky každého odboru. Ako pracuješ na tom, aby si mal dostatok informácií? Využívaš feedback od kolegov-hudobníkov?

MS: Zareagujem najprv na to, že si nespoznala nahrávku vytvorenú softvérom. Ani profesionálni hudobníci, ktorým som nahrávku púšťal, to nezistili, také je to vierohodné. A podobne ako ty, aj oni začali neskôr hľadať „nedostatky“. Ja si však myslím, že hudba nie je o tom, aby sme v nej hľadali nejaké nedostatky, ide o to, či nám poskytne umelecký a hlbší psychický zážitok.

Na druhej strane, snažím sa, samozrejme, zdokonaľovať v programovaní, spoznávať spôsoby techniky hrania i spevu. Je to nekonečná cesta. Zatiaľ. No vidím to tiež tak, že za pár rokov AI dokáže všetko. Znie to asi trošku strašidelne, ale dôležité je, kto a na čo to využije. Podobné je to aj s atómovou energiou. Nie je jedno, ako tento vynález používame.

Ak sa sústredíme len na vyrábanie banálnej hudby pomocou AI, tak to bude škoda. Také hudby boli, sú aj budú. Snažím sa písať hudbu, ktorá má, aspoň pre mňa, nejakú duchovnú hodnotu. Potom je jedno, ako ju zrealizujem. Prítomnosť akustických nástrojov či živých hudobníkov nie je predsa zárukou kvalitnej hudby.

Samozrejme, Beethovena by som na softvéri nenahrával. Avšak moje kompozície v projektoch Karma a Mantry by sa ani nedali nahrať len na akustických nástrojoch. A najmä, vyžadovali by hodiny a hodiny cvičenia a skúšok všetkých zúčastnených. Dnes ťažko zrealizovateľné...

AS: Pre mnohých je vízia využívania AI naozaj trochu strašidelná, ako prvé každému napadne, že to totálne zmení pracovný trh v hudobnej oblasti – od hudobníkov až po servisné profesie. Ak však zostanem pri umeleckých otázkach – nie je/nebude ti ľúto za interakciou so živými hudobníkmi? A ako bude vyzerať koncertný život, ak naberie „tvorba“ AI väčšie rozmery? Budeme chodiť na holografické projekcie?

MS: To je ťažká a zložitá otázka. Pamätám si, aké dojmy vyvolala digitálna technika, keď sa už nenahrávalo na magnetofónové pásky, ale na harddisk, a keď Beethovenove sonáty nestrihali v štúdiu fyzicky s nožničkami, ale s myšou v počítači. Pamätám si, aké obavy vyvolali nové médiá, ako CD, DVD, neskôr streamovacie platformy, ako Spotify či Tidal... Jednoducho, všetko je dnes v pohybe! Otázkou je skôr to, či smer, cesta, po ktorej kráča ľudstvo, či tá je správna.

Mimochodom, niektorí dnešní interpreti hrajú už tak dokonale a vždy rovnako, ako keby boli produktmi AI. Zaujímavé, že u Horowitza či Richtera preklepy neprekážali...

A čo sa týka holografických produkcií? Tie už v oblasti popmusic existujú, uvidíme, či sa rozšíria aj do iných žánrov. Ja zatiaľ túto potrebu nemám.

AS: Keby boli ideálne podmienky a niekto by chcel uviesť koncertne tvoju Karmu alebo Mantry, išlo by to?

MS: Musel by mať strašne veľa peňazí na realizáciu. To je asi všetko. Dalo by sa to zrealizovať. Povedzme 10 hudobníkov, rozpísanie notového materiálu, individuálne prípravy, 2 týždne skúšania...

AS: Takže stále veríš v spoluprácu s ľuďmi...

MS: Prečo nie. Len kde nájsť takých, ktorí by to robili s radosťou, a nie ako „kšeft“...

AS: Tak to sa nám už otvárajú nové témy...