Percussion Collective - Peter Solárik, Adam Druga, Martin Zajac
3. 8. 2024
Bratislava, Sad Janka Kráľa
Peter Solárik, Adam Druga, Martin Zajac
Veľa sa popísalo o tom, ako súčasná klasická hudba stratila kontakt s publikom, ako roztvorenú priepasť medzi jej tvorcami a poslucháčmi fakticky nemožno preklenúť. Existuje však jedna výnimka, stabilne popierajúca univerzálnu platnosť tejto tézy. Je ňou súčasná hudba pre bicie nástroje, či už s konkrétnou výškou tónu, alebo takzvané neladené. Inými slovami, aj človek, ktorý nedokáže stráviť Xenakisa, takmer s istotou ocení jeho Rebonds B pre jedného hráča na bicích nástrojoch.
Na bezplatnom koncerte festivalu Viva musica! pod holým nebom pri gotickej vežičke v bratislavskom Sade Janka Kráľa Xenakis síce nezaznel, hráči však boli hneď traja a aj arzenál bicích nástrojov bol širší, ako vyžaduje partitúra gréckeho skladateľa.
Petra Solárika domácemu publiku azda netreba predstavovať. Je dobre známy najmä fanúšikom jazzu ako bubeník bystrického Nothing But Swing Tria, je však aj pedagógom Akadémie umení v Banskej Bystrici a tamojšieho Konzervatória J. L. Bellu. Bystrickými odchovancami sú aj zvyšní dvaja aktéri letného podvečera Adam Druga a Martin Zajac, pričom obidvaja už majú za sebou prvé kroky na domácej scéne. Treba povedať, že na svoje umelecké dráhy nastúpili veľmi sľubne. Na objednávku festivalu sa umelci združili v triu pod názvom Percussion Collective a vystúpenie bolo ich prvým v tejto zostave. Hneď na úvod možno uviesť, že úroveň interpretačnej profesionality, ktorú mohlo publikum, usadené na voľne porozkladaných stoličkách a piknikových dekách, zažiť, oprávňuje byť hrdý na to, že sa udalosť uskutočnila takpovediac s využitím výhradne „domácich zdrojov“.
V dramaturgii hudobníci nič neponechali na náhodu; bola zostavená tak, aby rôznymi spôsobmi mohli vyniknúť nielen rôznorodé nástroje, ale aj rozličné hráčske techniky a s nimi aj pozoruhodné interpretačné schopnosti. Pri hudbe pre bicie sa u hráčov totiž akosi automaticky predpokladá absolútna rytmická presnosť a technická dokonalosť, ktorá – na rozdiel od ďalších druhov umeleckej hudby, klasickej či súčasnej –, nie je považovaná za prekážku výrazu a emocionality. Práve naopak, hudba pre bicie nijako nerezignovala na spektakulárnosť; interpretačná virtuozita je v nej veľmi žiadaným artiklom, je nevyhnutnou podmienkou poslucháčskeho (a diváckeho) zážitku. Sympatické je, že nerezignovala ani na experimentálny charakter, pričom experiment v jej jazyku nemusí znamenať nezrozumiteľnosť…
V programe dominovali kompozície dvoch súčasných amerických skladateľov-perkusionistov Gena Koshinského a Ivana Trevina, autorov, ktorí majú dnes okolo štyridsiatky a píšu hudbu vychádzajúcu zo špecifických daností inštrumentára (plus po jednej skladbe od Russella Pecka, Nicolasa Martynciowa a Nebojšu Jovana Živkovića). Je to hudba veľmi efektná, vyžaduje pokročilé hráčske zručnosti, zároveň je však napísaná veľmi idiomaticky. Vyniknúť tak mohol temperament „mladej krvi“, ale aj rozvaha a skúsenosť zrelého majstra. Traja umelci sa vystriedali vo všetkých možných kombináciách od sóla po trio, menil sa aj hudobný jazyk. Od adaptácie afrického dedičstva – s úžasnými komplementárnymi rytmami, s hrou na marimbe, keď stoja hráči oproti sebe a spoločne pulzujú (okamžite vo mne vyvolali spomienky na Soweto a Johannesburg, kde som minulý rok Afričanov zažil takto hrať naživo...) –, cez zvukomaľbu víriacich bubnov evokujúcich štart raketoplánu, až po zapojenie spevu a beatboxu v úlohe ozvláštňujúcich prvkov vtipnej one-man-show.
V každom okamihu sa z pódia rinula bezchybná rytmická koordinácia, bezvýhradne zvládnuté úskalia pokročilej aditívnej či pulzačnej metrorytmiky a komplexnej polymetrie. A k tomu sympatická iskra sviežej muzikality a schopnosti komunikácie s publikom. Všetko prebiehalo s takou samozrejmosťou a ľahkosťou, že si obecenstvo možno ani neuvedomovalo, že zadarmo sleduje inštrumentálne divadlo na špičkovej európskej úrovni, ktorého príprava musela znamenať hodiny a hodiny poctivej driny a potu…