Godárova Mater v rekonštruovanej verzii na BHS
27. 9. 2026
Bratislava, Reduta
Iva Bittová, Miloš Valent, Hilda Gulyás,
Vocal Ensemble SoLa, Dušan Bill,
Solamente naturali, Marek Štryncl
Godár
Mater. Vari žiadne iné dielo natoľko nepreslávilo meno Vladimíra Godára medzi širšou verejnosťou. Môže za to skladateľova vôľa prekročiť žánrové aj historicko-štýlové kategórie, prítomnosť Ivy Bittovej sťaby hlavnej protagonistky, no určite aj veľmi rozšírená štúdiová nahrávka z dielne Pavian Records, ktorá vyšla pred dvadsiatimi rokmi. Čo mohlo lepšie zavŕšiť pripomienku jeho okrúhleho jubilea než jej (doplnená) pódiová rekonštrukcia na pôde prvej koncertnej inštitúcie našej krajiny?
„Narcizmus sprevádza samota, symptóm novej doby. Keď človek vykročí na cestu umenia, nie je sám, nech by akokoľvek po tom túžil.“ Diagnóza, vyslovená v pôvodnom autorskom texte, je chirurgicky presná a dnes, po viac ako dvadsiatich rokoch, platí v dvojnásobnej miere. Živé predvedenie Mater v onen nedeľný večer bolo akoby jej demonštratívnym popretím, bolo vyslovene komunitnou záležitosťou: na pódiu Solamente naturali (plus hostia; predsa len sa tu žiada orchester s väčším obsadením; všetko strunové nástroje…) s Milošom Valentom na husliach aj na viole za prvým pultom, komorný zbor SoLa s Hildou Gulyásovou v role primus inter pares a Dušanom Billom v role zbormajstra, Marek Štryncl za dirigentským pultom – podobne ako pred dvoma dekádami – a v hľadisku ľudia, ktorým Mater dávno učarovala, alebo takým či onakým spôsobom prišli do styku so skladateľom a mali potrebu byť tam. Vystihol to v slávnostnom príhovore generálny riaditeľ filharmónie Marián Turner a platilo to po celý večer, vo vzduchu sa vznášal duch vzácneho prepojenia a porozumenia medzi pódiom a auditóriom.
Okrem narcizmu plodiaceho osamotenie vyslovuje Mater nepriamo aj ďalšiu diagnózu, ktorú síce Vladimír Godár nespomína explicitne, naznačuje ju však kompozičná štruktúra jeho hudby. Je ňou fakt, že po vyše dvadsiatich rokoch sa dokážeme čím menej sústrediť, náruživo konzumujeme neustále nové podnety, nedokážeme dlhšie obsedieť. Tu sme zrazu konfrontovaní s hodinou a štvrť hudby, ktorá preferuje tempové označenia typu molto largo, zámerne pracuje s veľmi obmedzeným harmonickým pohybom či, ešte radšej, s nehybnými, dlho držanými bourdonovými tónmi, monochromatickým zvukom ansámblu strunových nástrojov. A predsa – zázračne funguje, pozýva k ponoru do hlbokého sústredenia a už nepustí…
Pravdaže, platí tu princíp kontrastu. Autor načiera do rôznych historických období, berie si z nich ten najbazálnejší „nájdený materiál“ (napríklad lamento bas v úvodnej inštrumentálnej časti Passacaglia dolorosa, vytvorenej ako nový úvod celku), necháva zaznieť rôzne jazyky – jidiš, češtinu 17. a slovenčinu 18. storočia, latinčinu a angličtinu ako starú a novú univerzalitu –, komunikuje s hudbou raného baroka, domáceho historického folklóru aj so svojimi súčasníkmi z Poľska a bývalých sovietskych republík. Do jedného celku spája staršie skladby, vytvorené pre rozličných priateľov-interpretov, skladby s rôznym žánrovým určením. Ale veď prečo nie – aj Mesiáš či Omša h mol sú kompiláciami, o eklekticizme Missy solemnis ani nehovoriac…
Ako tomu všetkému vtlačiť punc jednoty? Odpoveď ponúka osobná charizma a nezameniteľný vokálny prejav Ivy Bittovej, v neposlednom rade tiež temperament Miloša Valenta. Ich súčinnosť v prvej (a aj záverečnej) vokálnej časti Majkomašmalon so sugestívnou poéziou v jidiš, hrobovým, takmer nečujným a akoby zachrípnutým hlasom violy a neopakovateľne zafarbeným sólovým ženským hlasom pripravila príjemné zimomriavky. Osobne ma najhlbšie oslovili väčšie formy, vyžadujúce dlhšie časové úseky a hlbšie sústredenie (Magnificat, Stála matka…), menej tie kratšie a „ľudovejšie“ (Uspávanky alebo prekvapivo durová a roztancovaná Regina coeli, ktorá tam svojím charakterom akoby nepatrila), no to už je vec osobných preferencií a možno v danom okamihu aj presvedčivosti interpretácie.
Pohladením na duši bola vznešená passacaglia Ecce puer na anglický text Jamesa Joycea, ako aj nasledujúca krásna uspávanka Dormi Jesu, ktorej dodatočným vložením na toto miesto získal celok takmer symetrickú podobu. Pri pohľade na modernú harfu uprostred barokového ansámblu, za ktorou sedela (ako vždy) absolútne spoľahlivá a dokonale pripravená Katarína Turnerová, ma neraz prenasledovala myšlienka, že Mater by dobre (v niektorých okamihoch možno aj lepšie) vyznela s veľkým obsadením moderného sláčikového orchestra, že svojím spôsobom zaznamenáva vrchol prvotného očarenia historicky poučenou interpretáciou u nás.
Možno k tomu raz dôjde; takmer isté však je, že podoba, v ktorej Mater zaznela na BHS, bude asi jej poslednou. Dať dokopy interpretačný ansámbel, do značnej miery kopírujúci pôvodné obsadenie, bolo menším zázrakom a ak sa nenájde iná príležitosť koncertného uvedenia v blízkej budúcnosti, pravdepodobne bude to festivalové nadlho jediným. V tomto zmysle sme teda boli svedkami historickej udalosti.