Salzburg: Miluj blížneho svojho

Úspech Gréckych pašií, uvádzaných pod originálnym anglickým titulom The Greek Passion, inscenovaných na širokouhlom javisku salzburskej jazdiarne Felsenreitschule spočíval hlavne na tom, že réžia Simona Stona mala v prostredí minimalistickej scény, odetej do hladkej šede, v merku hlavne protagonistov a ich postavy. Samozrejme, téma utečencov oplýva nielen politicky, ale aj umelecky vždy brizantnosťou. Stonov puristický režijný koncept predlohy na motívy románu najvýznamnejšieho gréckeho spisovateľa 20. stor. Nikosa Kazantzakisa Kristus znova ukrižovaný (1948) však bol taký strhujúci, že razom nechal zabudnúť aj na slabiny tejto opery. Tento prístup je divadelne nesmierne vďačný, čo už vlani na tom istom javisku dokázala inscenácia Káte Kabanovej v réžii fenomenálneho Barrieho Koskyho (HŽ 9/2022).

Opera Bohuslava Martinů je stále pomerne novým objavom. V Salzburgu siahli po skladateľovej druhej, tzv. zürišskej verzii z r. 1961. Pôvodnú verziu z r. 1959 odmietli v londýnskej Covent Garden a znovuobjavili až v r. 1999, keď ju pre Bregenzské slávnosti veľmi úspešne naštudoval režisér David Pountney  s dirigentom Ulfom Schirmerom. Partitúra opery nie je napriek svojim expresívnym pasážam avantgardná. Martinů ju skomponoval v neoklasickom habite. Typicky česká ľubozvučnosť je vyšperkovaná niekoľkými folkloristickými inšpiráciami a archaicky znejúcimi hymnickými pasážami, podčiarkujúcimi religiózny sujet diela.

Dej opery sa odohráva začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia počas grécko­‑tureckej vojny: Turkami vyhnaní Gréci sa chcú usadiť v blízkosti dediny obývanej takisto Grékmi. Väčšina reaguje na utečencov nenávistne a nevraživo, až na dedinčanov, ktorí sa majú stať protagonistami pripravovaných pašiových hier. Tí sa so svojimi biblickými postavami zžijú až tak hlboko, že sa v nich prebudí empatia a súcit a utečencom chcú ako jediní pomôcť. Jedna z konfrontácií oboch spoločenstiev prepukne do násilia a rozzúrený Panais, ktorý má hrať Judáša, dobodá nožom pastiera Manoliosa, ktorého kňaz obsadil do postavy Ježiša Krista, za to, že sa postavil na stranu utečencov. Na konci sa zhrození dedinčania v tichosti stiahnu, utečenci odídu ďalej a spod Ježišovho tela, ktorého oplakáva Katerina (Mária Magdaléna), pomaly vyteká krv, rozlievajúca sa do obrovskej kaluže.

Stone preniesol dej do zovšeobecnenej prítomnosti. Samozrejme, že utečenci so záchrannými vestami a plastikovými taškami pripomínali aj zábery s migrantmi na dnešnom egejskom pobreží, no na konkrétne reálie nepoukazovali ani kostýmy, ani kulisy. Farebne oblečení a minuciózne naštudovaní utečenci v podaní zboru Viedenskej štátnej opery prichádzali na javisko s dedinčanmi, odetými do súčasných kostýmov neutrálne šedivej farby, v dlhom zástupe cez dvere z foyeru. Každý z nich mal vystavaný vlastný príbeh, ktorý po celý čas hral, zjednocovalo ich spoločné utrpenie vyjadrené oratoriálnym chorálovým spevom, ktorý však vďaka réžii nepôsobil ani trochu staticky. Scéna pripomínala laboratórny „white box“, v ktorom režijný tím rozohral mizanscény. Z prepadliska sa na javisko vysúvali realisticky poňaté scénické výjavy, z povraziska sa nakrátko rozzurčal i vodopád.

Tridsaťsedemročný francúzsky dirigent Maxime Pascal zdôraznil expresívne tanečným, no elegantným pohybom rúk najmä symfonický gestus partitúry, nestrácajúc pri tom zmysel pre dramatické situácie. Sólový trubkár v orchestri okúzlil priam fyzicky nemožnými pianami a pianissimami a človek sa nevedel nabažiť ani typicky mäkkého zvuku Viedenských filharmonikov. Hudobnému naštudovaniu by možno prospelo viac priznať niekedy až prekvapivo banalizujúce, no v kontraste k hymnicko archaizujúcim pasážam vo svojej folkloristicky podfarbenej jednoduchej sviežosti absolútne opodstatnené lyrické motívy. Ale to už nariekame na veľmi vysokej úrovni. Pascalovi sa debut s Viedenčanmi vydaril, ďalšie účinkovanie mladého dirigenta s pozvánkami do Berlína i Londýna môžeme očakávať s napätím.

Spevácky ansámbel nemal ani jedno slabé miesto. Charakterovo rozdielnych kňazov oboch skupín stelesňovali dvaja excelentní basisti: Gábor Bretz poňal Grigorisa ako náboženského fanatika, pre ktorého sú kresťanské hodnoty lásky k blížnemu a súcit len pozlátkou. Ironizujúco ho Stone necháva na scéne v šedom liturgickom ornáte, zatiaľ čo Łukasz Goliński vystupuje ako náboženský vodca utečencov Fotis oveľa civilnejšie a ľudskejšie.

Stone si vynikajúco poradil aj s inscenačne problematickými scénami Manoliosových vízií v treťom dejstve. Sebastian Kohlhepp ho kreoval jednoducho, jednoznačne a uveriteľne, hoci dlhé vlasy a brada pôsobili mesiášsky, možno až príliš očividne. Podobne aj Sara Jakubiak ako dramaticky ideálna Katerina s lyrickým podfarbením, aj keď ani v jej postave nie je príliš miesto pre subtílne medzitóny. Martinů necháva postavy oscilovať medzi dobrom a zlom značne prvoplánovo, no réžii sa toto manko predlohy podarilo zmysluplne vyretušovať. Všetky postavy komunikujú úprimne a bez pátosu nielen medzi sebou, ale aj s náročnejšími javiskovými partnermi, ako deťmi či živými zvieratami.

Neprekážalo to. Salzburským Gréckym pašiám sa podarilo grandiózne upriamiť pozornosť nielen na neprávom opomínaného českého skladateľa, ale aj na vysoko aktuálnu spoločenskú problematiku. Kiežby sa s podobnou dramaturgickou odvahou prihlásili k Roku českej hudby na Slovensku aj tunajšie operné divadlá. 

Bohuslav Martinů

The Greek Passion

Hudobné naštudovanie: Maxime Pascal

Réžia: Simon Stone

Scéna: Lizzie Clachan

Kostýmy: Mel Page

Svetlá: Nick Schlieper

Dramaturgia: Christian Arseni

Zbormajster: Huw Rhys James

Kňaz Grigorios: Gábor Bretz

Manolios: Sebastian Kohlhepp

Katerina: Sara Jakubiak

Yannakos: Charles Workmann

Lenio: Christina Gansch

Panais: Julian Hubbard

Kňaz Fotis: Łukasz Goliński

Salzburské slávnosti

13. 8. 2023 (premiéra)

22. 8. 2023 (recenzovaná repríza)