Štátna filharmónia Košice, Sloboda a útlak – smrť a vykúpenie

11. 4. 2024

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice,

Alexandar Marković, Jan Bartoš

Beethoven – Ullmann – Penderecki – Strauss

Sloboda a útlak – smrť a vykúpenie. Toto bolo motto ďalšieho filharmonického koncertu A cyklu v Košiciach, ktorý bol venovaný „smutnému 80. výročiu deportácie židovských obyvateľov z Košíc a pamiatke zavraždených obetí“. Holokaust, zločiny proti ľudskosti, genocídy, deportácie – tieto hrozné udalosti v našich novodobých dejinách si určite zaslúžia neustále pripomenutia, výkričníky v podobe umeleckých podujatí bez ohľadu na to, na kom boli zločiny páchané.

Za dirigentským pultom stál charizmatický vysoký Srb v dlhom fraku Alexandar Marković z Belehradu, ktorý si tiež má v týchto časoch čo pripomínať – veď pred 25 rokmi sme boli svedkami zasypania jeho mesta a krajiny bombami najväčšej vojenskej aliancie. Hudobnohistorický a štýlový záber tohto koncertu bol enormne rozsiahly: od Beethovena cez neskorý romantizmus, umiernenú modernu až po (svojho času) avantgardný „šláger“ Pendereckého Tren.

V úvode zaznela Beethovenova predohra Leonora III, ktorá sa zo všetkých zamýšľaných predohier k opere Fidelio hráva najčastejšie. Marković dokázal z orchestra vydolovať typicky beethovenovské dramatické napätie hraničiace s pozitívne chápaným fanatizmom; pravda, v oblasti lyrickej vedľajšej témy nebolo úplne všetko v kostolnom poriadku, interpretácia pôsobila mierne zneistene. Ako celok však interpretácia upútala sebaistým gestom dirigenta a presvedčivou integritou výstavby.

V role klavírneho koncertu sa ocitla skladba málo známeho česko-rakúskeho skladateľa židovského pôvodu, Schönbergovho žiaka Viktora Ullmanna, ktorého v r. 1939 deportovali do Terezína a ktorý o päť rokov neskôr zahynul v Osvienčime. Ide o štvorčasťovú kompozíciu s tradične chápaným sonátovým cyklom, i keď vzťah Ullmanna k tradícii je pomerne protirečivý. V oblasti metrorytmických výbojov pripomína miestami Stravinského a Bartóka, zato zachováva pomerne konvenčnú evolučnú motivicko-tematickú prácu s občasnými ponáškami na jazz a filmovú hudbu. V scherzovej tretej časti sme si užili dokonca krátke fugato. Veľkou devízou autora je ekonomickosť a stručnosť, a tak jeho Klavírny koncert netrval viac ako dvadsať minút. Priznám sa, že v momente prvého počutia ma extrémne nenadchol, ale pri druhom počutí s partitúrou na YouTube sa mi páčil oveľa viac. K interpretácii sa ťažko vyjadriť, no myslím si, že skúsený a medzinárodne známy český klavirista Jan Bartoš sa svojej úlohy zhostil zodpovedne, poctivo a tvorivo. Dokonca hral spamäti, hoci je to hudba, aj keď nie priamo atonálna, ale kolíše medzi intervalovou harmóniou a rozšírenou tonalitou.

Po pauze prišiel na rad spomenutý Tren obetiam Hirošimy pre 52 sláčikových nástrojov od Krzysztofa Pendereckého z r. 1960. Je to dielo dnes opäť nesmierne a bolestne aktuálne, keď sa už zase rozpráva o eventualite globálneho vojenského konfliktu a spomínajú sa dokonca aj jadrové zbrane. Je to tiež dielo, ktoré radikálne nanovo chápe a nasadzuje všetky zvukové a výrazové parametre, ruší obvyklé tematické tvary a tradičnú tónotvorbu, vytvára dokonca nový druh partitúry. Keďže obsahuje aj určitý podiel náhodnosti čiže aleatoriky, neexistujú dve zhodné interpretácie. Sláčikárom ŠfK pod Markovićovou taktovkou sa v každom prípade podarilo vystavať jeden intenzívny, dynamicky pôsobivý a mnohovrstevný oblúk, ktorý si v obecenstve vyslúžil aj výkrik uznania.

Na konci tohto výnimočného programu sa ocitla raná symfonická báseň Richarda Straussa Smrť a vykúpenie. Toto dielo sa neviaže na cudzí literárny námet, nenarába s humorom ani iróniou, ale chce zvečniť hodinu smrti človeka, čiže postupné umieranie s následným vykúpením prostredníctvom umenia. Po sonoristicky trýznivých zvukoch to bol doslova balzam na dušu a aj z ideového hľadiska Strauss ideálne dovŕšil dramaturgickú líniu večera. Obrazy pomalého umierania priniesli nádherné inštrumentálne sóla a boj o život s divokou konfrontáciou elementárnej sily. Útrpný zápas sa postupne rozplynul do „nirvány“ v majestátnom hymnickom zvuku. Alexandar Marković a ŠfK podali perfektný, bezchybný výkon a prepožičali tomuto populárnemu dielu neskorého romantizmu lesk hlbokej expresívnosti, hraničiacej s pomyselnou svätožiarou.