Musica aeterna päťdesiatročná
Korene nového, ba prevratného chápania prístupu k interpretácii starej hudby, teda hudby písomne zachovanej počnúc stredovekom cez renesanciu, barok, klasicizmus, romantizmus, až po romantizmus vrcholný, sa sporadicky objavujú už koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia. Týkajú sa predovšetkým jednotlivých starých a zabudnutých hudobných nástrojov minulosti, spočiatku napríklad gamby a čembala.
Začalo sa to výrobou historických nástrojov použitím modernej techniky a materiálov, napríklad slávna čembalistka a klaviristka Wanda Landowska hrala od 20. rokov 20. storočia na čembale s oceľovým rámom, ktorého zvuk bol neporovnateľný s pôvodne celodreveným nástrojom.
V podobnom duchu sa v západnej Európe vyrábali aj ďalšie tzv. kópie klávesových, sláčikových a ďalších nástrojov. Čoskoro však bolo jasné, že táto cesta nevedie k cieľu uvádzať starú hudbu, ktorej zvuk by sa mal podobať dobe jej vzniku. Pristúpilo sa k úprave, resp. výrobe hudobných nástrojov podľa ich originálnych vzorov, čo však nestačilo. Stredobodom záujmu hudobníkov sa stala dobová pedagogická literatúra – hudobné traktáty a učebnice kompozície a interpretácie, v ktorých boli vysvetlené všetky nevyhnutné interpretačné detaily (tempo, dynamika, rytmus, ozdoby, držanie nástroja, spôsob hry, estetika atď.), chýbajúce v dobových písaných i tlačených notových prameňoch.
Nevyhnutné bolo venovať pozornosť tradičnej rétorike, ktorá bola rozhodujúca pre pochopenie kompozičnej štruktúry hudobných diel a s tým súvisiacu interpretáciu. Vyžadovalo si to osobitné štúdium, často v cudzom jazyku, a nemalé náklady. Nadšenci nového pohľadu na prístup k hudbe minulosti obetovali časť svojho osobného komfortu, aby sa ich sny zmenili na skutočnosť. Náročnosť opísaného procesu bola dôvodom rezervovanosti a nepochopenia tohto prístupu k interpretácii aj v radoch profesionálnych hudobníkov a pedagógov.
Na tento vlak musela a čoraz viac aj chcela nastúpiť Musica aeterna (MAe) pod vedením Petra Zajíčka. Vtedajší riaditeľ Slovenskej filharmónie Dr. Ladislav Mokrý, ktorý bol dobre informovaný o rozvíjajúcom sa procese hnutia starej hudby v západnej Európe, prijal v r. 1986 súbor, disponujúci už vysokou interpretačnou kvalitou (no zatiaľ ešte hrajúci na moderných nástrojoch), do zväzku Slovenskej filharmónie. Odvtedy Musica aeterna rozkvitala rýchlym krokom. Odhliadnuc od komfortu, ktorý poskytovala fungujúca, tradičná kultúrna inštitúcia, išlo nielen o priestorové, sociálne a organizačné benefity, ale aj o pravidelné koncerty a zabezpečenie priamych profesijných potrieb. Zintenzívnila sa aj spolupráca s naslovovzatými expertmi z európskej scény starej hudby. Napokon došlo aj k prechodu (1989) na hru na dobových hudobných nástrojoch a ich kópiách.
Slovenskej filharmónii sa Musica aeterna zavďačila nielen dlhým radom vynikajúcich koncertov na domácej pôde, ale vďaka súbehu nových možností a neustálemu rastu kvality aj jej prijatím medzi popredné európske súbory svojho druhu pod značkou SF. Musica aeterna vynikala aj osobitou dramaturgiou, keď Peter Zajíček zaradil do koncertného programu vzácne nálezy, ktoré objavil skryté v slovenských archívoch.
V šťastnej „zlatej ére“, ako obdobie rozkvetu nazýva P. Zajíček, sa v r. 1996 zrodila myšlienka zorganizovať v Bratislave medzinárodný festival Dni starej hudby a založiť aj občianske združenie Centrum starej hudby (obe pod vedením P. Zajíčka a s čestným predsedom festivalu Jánom Albrechtom, zakladateľom MAe). V koncentrovanom čase a priestore sa sústredilo všetko výnimočné, čo súbor dovtedy dosiahol: popri vysokej kvalite interpretácie a dramaturgie aj veľký počet pozývaných hostí, výnimočných kolegov a priateľov z európskej komunity špecialistov na starú hudbu. Zarážajúca a nepochopiteľná exkomunikácia súboru zo zväzku SF v r. 2005 spôsobila, že sa Musica aeterna ocitla na bode nula… No odolala a pokračuje ďalej v neporovnateľne náročnejších podmienkach.
Tento rok oslavuje súbor Musica aeterna svoje 50. výročie. V uplynulom polstoročí sa mi dostalo výnimočnej cti a radosti úzko spolupracovať s Petrom Zajíčkom a s hudobníkmi súboru (po našej spolupráci na pôde SF). Bola to pre mňa príležitosť nielen hlboko preniknúť do podstaty interpretácie starej hudby a spoznať veľa výnimočných hudobníkov, ale – možno najmä – skvelých hudobníkov neúnavne pracujúcich s plným nasadením a nikdy nekončiacim nadšením. Za to všetko, ako aj za množstvo krásnej hudby som veľmi vďačná. Súboru Musica aeterna a Petrovi Zajíčkovi prajem do budúcnosti naďalej veľa radosti a úspechov s hudbou.