Je ťažké byť šťastný
Storočnica smrti Giacoma Pucciniho motivuje k rozširovaniu dramaturgického záberu aj o skladateľove zriedkavejšie inscenované diela. K tým, ktoré zažívajú renesanciu, patrí popri Lastovičke či Dievčati zo západu najmä Il trittico (Triptych). Opernú trilógiu prepájajúcu jednoaktovky Plášť, Sestra Angelika a Gianni Schicchi v súvislosti s Pucciniho jubileom uviedli alebo uvedú operné scény v Amsterdame, Barcelone, Bologni, Bruseli, Essene, Mníchove, Turíne, Salzburgu či Sydney. Nové naštudovanie v réžii Tatjany Gürbacovej a pod taktovkou Philippa Jordana zaradila do repertoáru aj Viedenská štátna opera.
„Come è difficile esser felici!“ Aké ťažké je byť šťastný! Na tomto verši z partu hlavnej ženskej postavy Plášťa, bezvýchodiskovým životom, zmareným materstvom a vyhasnutým manželstvom ubíjanej, no po láske zúfalo túžiacej Giorgetty, postavila nemecká režisérka Tatjana Gürbaca svoj koncept Pucciniho trilógie. Citované motto najvýraznejšie dominuje práve Plášťu, a to nielen v ideovej, ale i hmotnej forme: jedinými kulisami na prázdnej scéne sú obrovské svietiace písmená SCHWER GLÜCK SEIN. Poza i pomedzi ne v nekonečnej slučke ako odraz špinavej vody Seiny v pucciniovskom orchestri prúdi dav osamelých ľudí unášaných osudom; sú medzi nimi i muž s chlapčekom a o pár metrov ďalej tehotná žena, možno rozpomienka na rodinný život Giorgetty a Micheleho.
Bolestná osamelosť – to je v podstate jediná výrazná emócia, ktorú táto časť inscenácie ponúka. Giorgetta nenachádza blízkosť ani u odmietavého manžela (chladný Michele všetko rieši bankovkami), ani u milenca Luigiho (podobne ako Michele nie je schopný vrúcnosti). Avšak k zhmotneniu plnokrvnej veristickej drámy, ktorou naturalistický Plášť ako jediná z Pucciniho opier skutočne je, tento existenciálne skľučujúci pocit nepostačuje. A keďže prázdnotu scény a fyzickú vzdialenosť medzi postavami v dostatočnej miere nenaplnili ani výkony sopranistky Eleny Stikhiny (timbrom príliš panenská, málo vášnivá Giorgetta), tenoristu Joshuu Guerrera (vo výškach kovovo rezonujúci, no farebne neveľmi osobitý Luigi) a barytonistu Carlosa Álvareza (príťažlivým, avšak pomenej objemným barytónom vybavený Michele), výsledným dojmom z Plášťa bol vizuálny aj vokálny chlad.
Po prestávke slová SCHWER a GLÜCK zmizli v povrazisku a nad nízkym múrom, ktorý namiesto nich vyrástol na scéne, zostalo visieť iba slovko SEIN – bytie. Sestra Angelika je v dnešnej racionálnej, sekularizovanej dobe asi najťažšie inscenovateľnou časťou Triptychu, vo Viedni sa však stala jeho suverénnym vrcholom, a to tak v speváckej (k postave materinsky mäkkej Angeliky pasoval éterický timber Stikhinovej sopránu lepšie než k živočíšnej Giorgette), ako aj v divadelnej zložke.
Termín „ženská réžia“, ktorý sa v ére vzostupu predstaviteliek tejto profesie už stihol stať vágnym klišé, naplnila Tatjana Gürbaca obsahom i zmyslom. Jej sestričky obývajúce kláštor sú, napriek (divadelne štylizovaným) habitom a poslušnosti voči matke predstavenej, žienkami z mäsa a kostí. Trošku klebetné, občas aj sebecké (to keď maškrtnej spolusestre zjedia všetky ríbezle), no ľúbia deti (kláštor sa stará o siroty) a snažia sa byť k sebe dobré. Ženský mikrokozmos je rozohraný autenticky, drobné mizanscény smerujú k zrozumiteľným pointám, nezriedkavá nuda pred dramatickým príchodom Angelikinej tety tu nehrozí ani náhodou.
Kňažná v podaní vokálne stále dobre disponovanej nemeckej mezzosopranistky Michaely Schusterovej bola skutočným hereckým koncertom, pre ktorý režisérka poskytla vrstevnatý priestor. Angelikinu tetu nevymodelovala ako jednofarebne negatívnu hrdinku, ktorá od netere, zlomenej správou o synčekovej smrti, bezcitne vymôže odmietnutie dedičstva a potom ju zanechá v neutíšiteľnej bolesti. Schusterovej šľachtičná má síce afektovane kŕčovité vystupovanie a chvíľami kráča za svojím cieľom až brechtovsky groteskne, no k Angelike ju stále viaže čosi ako materinský cit – napriek tomu, že rodinu (teda ju) dostala do spoločensky neprístojnej situácie.
Zrieknutím sa majetku pominuli dôvody Angelikinho „uväznenia“ v kláštore. Sestry ju prezlečú do civilu a na pamiatku jej venujú obrázky,ktoré namaľovali siroty. Angelika však o takéto „bytie“ nestojí, život si berie požitím skla z rozbitého obrazu (bol tam zarámovaný portrét jej dieťaťa?). V agónii ju nachádza teta, ktorá jej privádza odmenu za submisívnosť – v tesnom závese za ňou vstupuje na javisko Angelikin živý synček. No katarzia sa nekoná, matka umiera pár centimetrov od zmyslu svojho života. Aké ťažké je byť šťastný...
V žánrovo kontrastnej tretej časti preukázala režisérka najmenej invencie. Gianni Schicchi dostal (nielen skrz bláznivé karnevalové kostýmy Silke Willrettovej) jednorozmerný formát bizarnej maškarády. Javiskový humor čerpá z jarmočného slovníka (poskakovanie, posunkovanie, odpadúvanie, kašírované buchnáty), ktorý pochováva prípadné náznaky druhého plánu. V kontexte inscenačnej tradície opusu nie je novinkou ani Laurettina gravidita (radostnú novinu oznamuje počas árie O mio babbino caro, mávajúc tehotenským testom) či premostenie opusov postavou dieťaťa; oba momenty boli prítomné napríklad v ultimátnej koncepcii Damiana Michieletta (Theater an der Wien, 2012). V tejto časti večera – na rozdiel od náladovo bohatej a zvukovo šťavnatej Sestry Angeliky –, neohúril ani dirigent Philipp Jordan, ktorý v úvode zvolil pomerne rozvláčne tempo a neskôr v plnej miere neodhalil rytmické a harmonické nuansy geniálnej partitúry. Spevácko-hereckému obsadeniu dominoval výkon Carlosa Álvareza – v kontexte inscenačnej tradície, ale aj samotnej inscenácie netradične elegantného, až šľachticky noblesného Schicchiho.
V Giannim Schicchim po záverečnom činohernom preslove titulného hrdinu vbieha na javisko chlapček s dreveným vláčikom – živá pointa, zhmotnenie slova GLÜCK, ktoré ako posledné z pôvodného nápisu ostalo na scéne. Tatjana Gürbaca naznačuje, že šťastie pramení v ľudskej blízkosti a naplnenej láske, partnerskej či rodičovskej. Len keby to nebolo také ťažké dosiahnuť ho...
Giacomo Puccini
Il trittico
Hudobné naštudovanie: Philippe Jordan
Réžia: Tatjana Gürbaca
Scéna: Henrik Ahr
Kostýmy: Silke Willrett
Svetlo: Stefan Bolliger
Obsadenie:
Plášť
Giorgetta: Elena Stikhina
Michele: Carlos Álvarez
Luigi: Joshua Guerrero
Frugola: Monika Bohinec
Tinca: Andrea Giovannini
Talpa: Evgeny Solodovnikov
Sestra Angelika
Angelika: Elena Stikhina
Kňažná: Michaela Schuster
Matka predstavená: Monika Bohinec
Sestra dozorkyňa: Juliette MarsSestra Genovieffa: Florina Ilie
Sestra služobná: Alma Neuhaus
Gianni Schicchi
Gianni Schicchi: Carlos Álvarez
Lauretta: Florina Ilie
Zita: Michaela Schuster
Rinuccio: Bogdan Volkov
Gherardo: Andrea Giovannini
Nella: Anna Bondarenko
Betto: Martin Hässler
Simone: Markus Pelz
La Ciesca: Juliette Mars
Viedeň
Štátna opera
4. 10. 2023 (premiéra)
20. 2. 2024 (recenzovaná repríza)