Inšpirovať samého seba

Žilinský pedagóg PAVEL STILLER dokázal pre zobcovú flautu nadchnúť nielen svoje nadané žiačky, ale v prvom roku pandémie i tisícky divákov pred televíznymi obrazovkami. Z Budapešti sa vysielala medzinárodná súťaž Virtuózi V4 a do komerčného formátu hľadajúceho mladé hviezdy dokonale zapadla aj jeho 13-ročná žiačka – krehká, no temperamentná Ajna Marosz. To, že už rok predtým zvíťazila na najprestížnejšej svetovej súťaži svojho nástroja, tušil asi málokto. Pavel Stiller úspešne bojuje so stereotypom o zobcovej flaute ako dychovej prípravke či, v lepšom prípade, barokovom nástroji. Vychováva ďalšie „zázračné“ flautistky, upravuje im literatúru a nadchýna skladateľov pre podceňovaný nástroj, kvôli ktorému si sám opäť sadol do konzervatoriálnych lavíc.

Ako si sa dostal k zobcovej flaute a kedy si v sebe objavil vášeň pre tento nástroj?

Do kontaktu so zobcovou flautou som prišiel v ôsmich alebo deviatich rokoch. Pre mňa to bol jeden z pokusov ako utiecť od huslí, na ktorých som vtedy hral. Nevyšlo mi to, no už mi zostal drevený nástroj značky Hohner, ktorý vtedy stál asi 20 korún a bol celkom dobrý. Prešiel som potom rovno na lesný roh a teda som preskočil to klasické obdobie pre dychárov, keď najprv „fúkajú“ do zobcovky. Nebol som poznačený naším slovenským systémom, čo mala byť pre mňa v budúcnosti veľká výhoda. Neskôr som zistil, že hrať na lesnom rohu profesionálne asi nebudem, pretože pri verejnom vystupovaní som sa necítil príjemne a ani výkonnostne som nebol tam, kde by som chcel byť.

Cez učenie hudobnej teórie a traumatickú skúsenosť s bicími som sa nakoniec prepracoval k zobcovej flaute, na ktorej som vlastne nevedel hrať. Cítil som sa najprv hlúpo, no zároveň som v sebe vnímal aj nejaký potenciál a zvedavosť, takže som sa zobcovke začal venovať. Postupne som si sám prešiel všetky školy, zohnal som si notové materiály, začalo ma to baviť.

Prišlo niekoľkoročné obdobie, počas ktorého som videl, ako sa zlepšujem, a tak rástla aj moja schopnosť zoznamovať deti s týmto nástrojom. V tom čase ma nesmierne obohatil kontakt s barokovou hudbou, pretože na konzervatóriu som sa jej takmer nevenoval, keďže z literatúry pre lesný roh z tohto obdobia mi bol známy len zlomok. Pomaly som prichádzal na správny zvuk a frázovanie, najmä vďaka nahrávkam. Ako hráč i pedagóg na zobcovej flaute som teda samoukom…

Musel si si doplniť vzdelanie a rozšíriť obzory?

Nikto, ani školský systém ma k tomu netlačil, ale pre mňa bolo dôležité zdokonaľovať sa. Od roku 2008 začali pravidelné kurzy Flauto Dolce na bratislavskom štátnom Konzervatóriu, kde sme boli konfrontovaní aj s princípmi interpretácie starej hudby, ktoré som dovtedy vnímal skôr intuitívne. Dôležité pre mňa bolo aj to, že sme tu i my pedagógovia boli vyzývaní hrať. Zistil som, že nemám trému, a to mi vrátilo schopnosť vyjadrovať sa interpretačne. Vďaka tomu som si potom založil malý súbor Collegium ad Libidum. Niekoľkokrát som sa zúčastnil interpretačných kurzov zameraných na barokovú hudbu v Kuníne, na severe Moravy, pár kilometrov od môjho rodiska. Tam som pracoval s Janom Kvapilom, veľkou pedagogickou osobnosťou zobcovej flauty v Česku a v prvom rade autorom Flautoškoly, výbornej učebnice, s ktorou pracujem dodnes. Pomohla mi pozerať sa na proces výučby viac metodicky.

Stretol som tu aj skvelého hráča z Rakúska Michaela Poscha. Najviac mi dali sedenia na hodinách ostatných, kde som pozoroval a učil sa, ako títo pedagógovia pracujú s ostatnými študentmi. Momentálne si dokončujem svoje druhé konzervatórium – tentoraz je to zobcová flauta pod vedením Kataríny Dučai, ktorej vďačím za mnohé, ona je nepochybne človekom, ktorý za posledných dvadsať rokov urobil pre tento nástroj na Slovensku najviac.

Zobcová flauta je, paradoxne, jedným z najľahších a zároveň najťažších dychových nástrojov. U nás je to odrazový mostík skoro pre každého adepta na hru na dychovom nástroji. Ako to vyzerá v tvojej triede?

Vždy sa snažím každého žiaka rozvíjať najlepšie, ako sa dá, s ohľadom na jeho psychické a fyzické danosti. Vo veku 6 až 9 rokov, keď má dieťa hrať na zobcovej flaute pred nástupom na „hlavný“ nástroj, je v nesmierne dynamickom období, keď dokáže nasávať veľa vecí, a preto by malo byť vo vyučovaní zahrnuté maximum podnetov. Podľa mňa v tomto období dokáže urobiť jeden z tých najdôležitejších krokov, čo sa týka obratnosti prstov, prstokladu, techniky hrania, jemnej motoriky. Bola by veľká škoda poňať tento čas ako nejaké pasívne čakanie na to, kým dieťa „dorastie“, aby „fúkalo“ do niečoho väčšieho. A čo ho budeme dovtedy učiť? Nejaké „pesničky“? Veď to je najdôležitejší čas, aby sme ho naučili to, čo od neho budeme chcieť aj v tom hlavnom nástroji.

Zobcová flauta sa musí učiť plnohodnotne. Keď dieťa získa techniku, rytmickú, zvukovú a melodickú predstavu, schopnosť tvoriť pekné frázy, o to rýchlejšie pôjde neskôr dopredu na inom nástroji.

Ako sa tebe darí roky motivovať deti?

Keď za mnou príde dieťa, že si chce zahrať melódiu z Titaniku, tak mu vysvetlím, že si ju môže hrať doma, keď sa naučí všetko, čo na to potrebuje. Snažím sa deti od začiatku vychovávať v tom, že ja som ten, čo ich vedie aj z repertoárovej stránky. Nestretol som sa ešte s tým, aby mi niekto povedal, že sa mu to vyslovene nepáči.

Ide o dôležitú úlohu učiteľa nenechať sa strhnúť dobovými trendmi, ktoré chcú z tohto nástroja urobiť niečo jednoduché a ľahko zvládnuteľné. Dnes je „trendy“ mať všetko hneď, čiže, keď dieťa nastúpi do ZUŠ v septembri, tak už očakávame, že v decembri si zahrá nejakú koledu. Ale prečo by to tak malo byť? Koleda má nejaký rozsah, a keď sme ten rozsah do Vianoc nevytvorili, tak sa nič nedeje. Nie je to žiadna tragédia. Snažím sa nebyť tlačený, je pre mňa dôležité cítiť vnútornú slobodu, vtedy môžem voliť repertoár, posúvať sám seba a zároveň aj deti.

Každý nástroj má obrovský repertoár a zobcová flauta na tom v tomto smere tiež nie je vôbec zle ako jeden z najpopulárnejších nástrojov renesancie a baroka. Potom ju zbavila tejto prestíže jej priečna sestra traverso, ktorá priniesla mnohé výhody – väčší rozsah a hlavne širšiu dynamickú škálu, čím sa dokázala presadiť v rastúcich orchestroch. Na scénu sa vracia až v 20. storočí, keď si ju v rozmáhajúcom sa hnutí znovuobjavujúcom starú hudbu všimli neoklasici. Často však vtedy nemali potuchy, čo všetko zobcová flauta znesie, a preto sú ich skladby z dnešného pohľadu dosť jednoduché.

Ja sa snažím repertoár obohacovať o hud­bu, ktorá na mňa samotného veľmi silno pôsobí – technickou i zvukovou, ale aj nejakou obsahovou výzvou, a preto veľa skladieb upravujem. Novú hudbu stále hľadám, je to nekonečný proces. Potrebujem nielen inšpirovať a motivovať žiakov, ale aj sám seba…

Zastavme sa pri tvojej talentovanej žiačke Ajne Maroszovej. Čím bola ako dieťa výnimočná?

Bola od začiatku výnimočná rýchlosťou spracovania informácií a zrelosťou. Začínali sme v piatich rokoch, nejaký čas sme riešili držanie nastroja, uvoľňovali sme ruky, ale všetko išlo krásne plynulo. Ajna bola typ dieťaťa prichádzajúceho na hodiny už so svojou hudbou a prirodzene sa sústreďujúceho viac na obsah ako na techniku. Dieťa veľmi vyspelé nielen hudobne. Hlavne vďaka nej som sa neustále rozvíjal, musel som byť totiž o krok pred ňou. Som za to vďačný.

Klára Valentovičová, tvoj ďalší pedagogicky úspech. Nadviazala na Ajnu, inšpirovali sa navzájom?

Určite bola pod Ajniným vplyvom, je prirodzené, že tá staršia ťahala a inšpirovala mladšiu. Je úžasné mať v triede takéto deti, aj ostatní cítia, že sú pri niečom výnimočnom, vnímajú fyzicky možnosť niečo dosiahnuť. Momentálne už je vzorom pre spolužiakov v mojej triede Klárka a najsilnejšie toto čaro zapôsobilo na jej vlastnú sestru Karolínku, ktorá sa už vo veku desať rokov stala laureátkou dvoch slovenských súťaží, dá sa povedať, že dôsledne kráča v šľapajach Ajny a sestričky.

Bez usilovnosti a pracovitosti niet žiadnych géniov. Štúdium hudobného nástroja je náročné a vieme, že je nemysliteľné, aby celá záťaž a vedenie dieťaťa spočívali len na bedrách učiteľa a na jeho hodinách. Veľký kus práce a zodpovednosti je aj na rodine…

Úplne s tebou súhlasím. Keď prídu deti nenacvičené, poviem im napríklad, že ja som kuchár a niečo dobré spolu navaríme, ale potrebujem, aby z domu priniesli materiál, inak nemáme čo dať do hrnca, stále budeme len variť čistú vodu.

Netreba však očakávať, že rodičia budú hneď všetko chápať. Niektorí si možno prešli základným hudobným vzdelaním a vnímajú to tak od začiatku, sú pedantní, no iným to treba vysvetliť. Komunikácia medzi rodinou a učiteľom je veľmi dôležitá. Ajna pochádza z hudobníckej rodiny, Klárka nie, ale už aj jej sestra hrá na flaute, brat na klavíri, takže oni sa hudobníckou rodinou stali. Majú však v rodine jasne nastavené hranice a poctivý prístup, čo sa potom prejaví. Dôležité je chápať, že veci neprichádzajú hneď, že treba byť trpezlivý.

Aké máš kritériá pri talentových skúškach? Čo je pre teba u dieťaťa najdôležitejšie?

Asi ťa sklamem, ale na talentových skúš­kach nesedím. Mojím základným kritériom je rodič, ktorý má dieťa so záujmom o zobcovú flautu. A rodič ho chce v tom podporovať. Stále viac si uvedomujem a vysvetľujem to aj rodičom, že úspechom zvládnutia nastroja sú hlavne oni. Tým, ako pomôžu deťom nastaviť v prvých týždňoch, mesiacoch a rokoch hudobného štúdia „morálku“. Samo to pravdepodobne nezvládne, dieťa ku všetkému treba viesť: keď má zvládnuť viazanie šnúrok, treba to robiť aj týždne, a naučiť sa hrať na nástroji je, samozrejme, ťažšie.

Bol by som šťastný, keby ku mne prišlo pätnásť detí a ja by som selektoval. Ale ktovie, možno by som pri výbere spravil chybu, pretože som už zažil zázraky, keď z „polienka“ po štyroch rokoch vyskočilo dieťa, ktoré hralo prvú flautu v kvartete.

Tvoje žiačky sú víťazkami a laureátkami domácich aj zahraničných medzinárodných súťaží. Aká bola cesta k tým najvýznamnejším?

Som vďačný aj organizátorom domácich súťaží ako Čarovná flauta v Nižnej na Orave alebo Zahrajže mi, píšťalôčka v Nových Zámkoch, kam roky chodíme a kde som mohol nabrať inšpiráciu. Človek vidí deti, ktoré hrajú oveľa lepšie, ako tie jeho, a kladie si otázku, prečo je to tak, čo robia ich učitelia inak. Ide aj o kontakt s novým repertoárom. Vďaka tomu, že sa Ajna v roku 2018 stala laureátkou na súťaži v Nižnej, som si trochu megalomansky povedal, poďme ďalej, poďme do sveta. Išli sme na súťaž Open Recorder Days Amsterdam, ktorá je podľa mňa najkvalitnejšou na svete, a vyhrali sme. Bol to poriadny šok.

Klárka Valentovičová vtedy skončila už v prvom kole, no keď sme sa po piatich rokoch v lete tohto roku vrátili na súťaž už aj s jej sestrou Karolínkou, Klárka suverénne postúpila do finále a získala štvrté miesto. Už len ten postup do finále na takej súťaži znamená, že sme si svoju prácu s dievčatami urobili dobre. Koncom roku 2022 sme boli v Izraeli na súťaži Tel Aviv Recorder Festival, kde Ajna a Klárka postúpili do finále.

Opäť veľký úspech…

Áno, aj keď začínam premýšľať, do akej miery je dôležité, aby repertoár konvenoval porotám, pretože, ak sa pred dievčatami na medzinárodnej súťaži umiestni chlapec, ktorý zahrá Montiho čardáš… No, môjmu vkusu to proste nekonvenuje. Naďalej chcem pokračovať v tom, ako robím doteraz, pretože už viem, že ak mi hudba, s ktorou pracujeme, vyhovuje, cítim súznenie a nebudem robiť niečo iné len pre „úspech“. Proste na tejto úrovni už mi ide o hudbu samotnú – chceme vám zahrať toto konkrétne a predviesť, ako to hráme, pretože to milujeme.

Obidve dievčatá zvíťazili aj na komerčnejšej súťaži Virtuózi V4. Ako ste tam pracovali s repertoárom?

Keď som dostal echo o tejto súťaži, najprv som nad tým mávol rukou, že to bude šou a komercia. Ale bolo po prvej vlne korony a väčšina súťaží sa ešte nerozbehla, tak sme to išli skúsiť. S Ajnou sme v prvom kole stavili na barok, hrala Sammartiniho Koncert F dur. Pre tretie kolo sme mali vybraté virtuózne novoromantické dielo súčasného skladateľa Richarda Hardyho. Premýšľal som, čo nasadiť do druhého kola, a vybrali sme Marsyas od českého skladateľa Jana Nováka.

Vždy som miloval Martinů a Novák bol jeho žiakom, je to výrazne cítiť v jeho hudbe, zároveň je však veľmi osobitá. Cez skladbu Marsyas som Nováka objavil sám pre seba. Mesiace som vnútorne žil tou hudbou. Mal som pocit, že sa to nedá uspokojivo upraviť, no nakoniec som part, pôvodne pre flautu piccolo, prepísal pre sopraninovú flautu. Ajna sa s tou skladbou veľmi zžila, a keď mi povedala, že by ju chcela hrať aj na Virtuózoch, bol som šťastný a upravil som klavírny part pre orchester. To, že som mohol pracovať s Novákovou hudbou a počuť výsledok na pódiu, mi prinieslo pocit vnútorného naplnenia. Ajna prišla na pódium a hrala skladbu doslova ako zviera, ako ten satyr Marsyas… Na rozdiel od neho vyviazla so zdravou kožou a odniesla si i prvú cenu.

Súťaž v slovenskej kategórii vyhrala aj Klárka Valentovičová, no to bol úplne iný príbeh. Klárke na Virtuózoch veľmi pomohla skladba českého flautistu a skladateľa Jaroslava Pelikána, ktorú napísal pre ňu. Už predtým som s ním spolupracoval. Kontaktoval som ho kvôli niektorým skladbám a on mi dovolil upraviť ich pre zobcovku. Oslovil som ho, že by sme boli veľmi radi, keby nám napísal niečo špeciál­ne pre zobcovú flautu.

Asi polroka sa nič nedialo, až uprostred letnej noci roku 2021 mi pán Pelikán poslal prvú časť koncertu a do mesiaca ďalšie dve. Nebol som si najprv istý, či ten part Klárka vo svojich vtedajších dvanástich rokoch zvládne, Pelikánova hudba je veľmi náročná z technickej i rytmickej stránky. Aj preto, že v ňom autor riešil problémy dospelého človeka – jednotlivé časti sa volajú Zajatcem vlastního strachu, Zavřený v hodinovém stroji a S výhledem do věčnosti… Koncertu sme sa do prvého uvedenia nakoniec venovali deväť mesiacov.

Veľmi nás však posunul premiérový koncert s orchestrom Martinů Strings v pražskom Kláštore benediktínov, ktorý vybavil a dirigoval Jaroslav Pelikán. Klára, ktorá dovtedy akoby nepoznala stres, sa musela vyrovnať s novou záťažou. Mesiac pred koncertom, keď sme sa už venovali propagácii, fotografiám, sa dostala do takého stresu, že nikam nechcela ísť. Bolo to pre mňa hrozné, ale uvedomil som si, že to musím nechať na ňu, netlačiť. Povedal som, že je to na nej, nech sa sama rozhodne, či tam pôjdeme. Úžasne to nakoniec prekonala a prejavila sa jej dravosť. Aj priamo počas koncertu, ktorý nebol úplne dokonalý, pretože bolo málo času na zladenie všetkých detailov v orchestri, no ju to nerozhádzalo, výborne sa orientovala v hudobnom materiáli a v určitých chvíľach ťahala orchester. Ako dieťa zvládla situáciu, s ktorou by mali problém mnohí dospelí hráči. Od toho času sa veľmi posunula, zahrať tento koncert pred kamerami v štúdiu už pre ňu o pár mesiacov neskôr na Virtuosos Talent Show nebol žiadny problém.

Je stoickým typom muzikanta a ja som si vravel, že takú súťaž nemôže vyhrať, že to bude proste len dobrá skúsenosť pre ňu. Nakoniec nám asi trošku pomohla kamera, ktorá nebola statická a neustále okolo nej behala. Už len pojem „hudobná šou“ je však pre mňa protipólom hudby, ktorú vnímame sluchovým zmyslom. Máme zrazu „ukazovať“ hudbu? V tomto som zásadový, myslím si, že aj dnes, v 21. storočí, má byť človek vedený k tomu, že sa má pri vnímaní hudby sústrediť na sluch a nie na to, či sa niekto nejakým spôsobom tvári, ako niečo hrá…

Je zaujímavé, že si publikum vyslovene pýta, aby aj orchestre dobre vyzerali pri hraní, aby sa dobre tvárili, aby bolo vidno entuziazmus. Nikoho nezaujíma, že sa musíme sústrediť na ťažké party. Pritom to klamanie telom stojí veľa energie, ktorú potom hráč nemôže dať do toho, čo je najpodstatnejšie. A to je proste potrava pre uši…

Počúvame hudbu a vďaka tomu zažívame emócie. Keď si na YouTube pustíme záznamy so starými orchestrami, tam nikomu nenapadlo robiť nejakú šou. A sólisti, tí stáli ako sochy, takmer sa nehýbali – v ich hudbe však vôbec nič nechýba.

Máš pocit, že úspechy tvojich žiakov priviedli viac detí k štúdiu zobcovej flauty?

Neviem na to uspokojivo odpovedať. Na našej škole sa to, myslím, nestalo a k ostatným školám sa neviem vyjadriť.

Je zobcová flauta perspektívnym nástrojom? Budú súčasní autori ďalej pre ňu komponovať, budú novú hudbu poslucháči chcieť počúvať?

Ani na toto nepoznám odpoveď… Ja sa snažím hudbu pre zobcovú flautu upravovať, snažím sa podnecovať pre mňa zaujímavých autorov, aby skúsili niečo napísať. Úplne prvým bol vynikajúci umelec a skladateľ zo Žiliny Marek Pastírik. Venoval Ajne Maroszovej Concertino Piccolo, veľmi osobitú a farebnú skladbu, ktorá celá vyrastá z niekoľkotaktovej témy ranobarokového autora Daria Castella. Premiéra bola v apríli 2022 s ŠKO pod vedením Martina Leginusa. O dva týždne neskôr mal v Prahe premiéru Koncert in d Jaroslava Pelikána. Momentálne mám nádej, že pre nás napíše skladbu prvá dáma medzi českými skladateľmi Sylvie Bodorová, oslovil som i perspektívnu mladú slovenskú skladateľku Haimoni Balgavú.

Našiel som si vlastnú cestu, mám rád, keď hudba vychádza z nejakej tradície, ktorá je obohacovaná autorom o nový pohľad, nové pocity. Veľmi rád mám spojenie zobcovej flauty s orchestrom v súčasných skladbách a dúfam, že ma ešte zopár takýchto dobrodružstiev v budúcnosti s mojimi žiačkami čaká. 

Pavel Stiller (1978) vyštudoval lesný roh na žilinskom Konzervatóriu u Štefana Ladovského. Jeho rodičia patria medzi zakladajúcich členov ŠKO Žilina. Dvadsaťpäť rokov vyučuje zobcovú flautu na ZUŠ L. Árvaya v Žiline. Rovnaký počet rokov je kníhkupcom v žilinskom Artfore.

Niekoľko rokov viedol súbor Collegium ad Libidum, zameriavajúci sa na starú hudbu a združujúci pedagógov i žiakov žilinských hudobných škôl. Jeho žiačky Ajna Marosz (2007) a Klára Valentovičová (2010) sú finalistkami najprestížnejších súťaží pre zobcovú flautu: Open Recorder Days v Amsterdame (A. Marosz – 1. miesto r. 2019, K. Valentovičová – 4. miesto r. 2023) a Tel Aviv Recorder Festival. Obidve sú slovenskými víťazkami medzinárodnej televíznej súťaže Virtuosos Talent Show a laureátkami domácej súťaže Čarovná flauta v Nižnej na Orave. Ajna Marosz sa v súčasnosti venuje zobcovej flaute na Hudobnom gymnáziu M. Wardovej v Budapešti.

V januári budúceho roka vychádza vo vydavateľstve Nibiru CD Hledání pravdy, na ktorom bude znieť aj Koncert pre zobcovú flautu, sláčikové nástroje a čembalo od Jaroslava Pelikána v interpretácii Kláry Valentovičovej.

Pavel Stiller študuje od r. 2018 zobcovú flautu na Konzervatóriu v Bratislave pod vedením Kataríny Dučaiovej.