Hope
HOPE
Lukáš Oravec Quartet, J. Bergonzi, A. Bartuš, T. Baroš, M. Ševčík, M. Jardim
Lukáš Oravec Records 2023
Trubkár Lukáš Oravec na svojej aktuálnej nahrávke spracúva všetky
hudobné ingrediencie ako šéfkuchár s michelinskou hviezdou a vytvára
gurmánsky zážitok pre laickú i odbornú verejnosť. Navyše Hope má, na
rozdiel od predchádzajúcich albumov, aj príchuť senzácie vďaka
inšpiratívnej spolupráci s americkým tenorsaxofonistom Jerrym
Bergonzim, svetoznámym jazzovým hudobníkom a pedagógom.
Už v úvodných tónoch na nás dýchne atmosféra typická pre historické
nahrávky druhého kvinteta Milesa Davisa. Výrazný melodický motív
Bergonziho majstrovskej miniatúry But Not Of používa lýdický mód a
iba naznačuje smer, ktorým sa má sólista pri improvizáciách na
minimalistickú, 18-taktovú formu vydať. Všetko je otvorené a zatiaľ čo
autor skladby sa v dialógu so Ševčíkovými bicími necháva inšpirovať
Waynom Shorterom a Michaelom Breckerom, Oravec vyťahuje
expresívnejšie výrazové prostriedky. Pre jeho hru je typická
kombinácia jazyka Freddieho Hubbarda s náznakmi pentatonického
hrania à la Woody Shaw.
Príjemným prekvapením je výkon mladého klaviristu Alana Bartuša.
Interpretačné prednosti zúročuje nielen v brilantnej sólovej hre, ale
hlavne a predovšetkým v interakcii so sólistami. Bartuš sa vo svojej
kompozícii Passion Flame hrdo hlási k odkazu McCoya Tynera, ktorý
spája s kirklandovským sentimentom. Bergonzi ostáva verný
autorovmu inšpiračnému zdroju (Passion Dance) a v jeho
sofistikovanom improvizačnom štýle nájdeme odkazy na Joea
Neodolal som pokušeniu a originál nahrávky Zoning som si kvôli
porovnaniu vypočul aj na Bergonziho CD Shifting Gears z r. 2012.
Aktuálna, revidovaná verzia v pomalšom tempe je vďaka precíznejšej
artikulácii témy a čitateľnejšej harmonickej štruktúre poctou Milesovi
Davisovi. Oravcov technický potenciál nemá ďaleko od expresívnej
maniery F. Hubbarda, použitie krídlovky a davisovskej estetiky však
naznačujú, že zámerom bolo dosiahnutie introvertnejšieho výrazu.
Fresh Bop patrí k najnahrávanejším Oravcovým skladbám. Z formálnej
stránky ide o kontrafakt, čiže novú melódiu na harmonickú štruktúru
známej kompozície Hanka Mobleyho (This I Dig Of You) rozšírenú o
16-taktovú modálnu časť určenú na improvizáciu. Zatiaľ čo sóla Oravca
s Bartušom sú postavené na pôvodnej harmónii, Bergonzi si zvolil
práve spomínané rozšírenie, na ktorom rozvíja svoju interakciu s
klavírom.
V Bartušovej kompozícii Temptation venovanej Kennymu Kirklandovi
treba mať zapnutý „radar“, hlavne pri Bergonziho sóle. Hra s rytmomv
kombinácii s rôznymi zvukovými efektmi dodáva tenorsaxofónu
v introvertnej nálade sprievodu zvláštnu naliehavosť.
Titulná Hope je osviežujúcim vybočením z davisovskej paradigmy
albumu, a to najmä vďaka hosťujúcemu brazílskemu hráčovi na
perkusiách Matheusovi Jardimovi. Dokonalá interpretácia sambového
rytmu, zadelenie fráz v sólach a rytmická konzistentnosť sprievodnej
hry dokumentujú úroveň, na ktorej sa Oravec a jeho spoluhráči
nachádzajú.
Príjemným protipólom k elektrizujúcej atmosfére predchádzajúcej
skladby a nádychom pred záverom albumu je balada Michaela, v ktorej
dostáva priestor na spevné sólo aj jej autor, kontrabasista Tomáš Baroš.
Záverečná kompozícia Mood For Wood sa po kontrabasovom Intre
rozvinie do improvizačných bakchanálií vo vysokom tempe,
s občasnými výletmi do free jazzu a nezostáva nič dlžná ani svojmu
názvu naznačujúcemu prepojenie na ikonického trubkára Woodyho
Shawa.