Šušková/Adamčiak: Konštelácie /Permutácie

Šušková/Adamčiak: Konštelácie/Permutácie

E. Šušková, D. Hanko, K. Šarkőzy, S. Urdová, J. Urdová, Z. Marczelová, L. Poláková, R. Harvan

Real Music House 2024

„Dnešný svet, hoci plný rozporov a  sklamaní, je aktívnym producentom rôznych druhov i  ciest umení. Na jednu z  nich sa dala i dnešná mladá generácia, ružomberský Ensemble Comp, ktorý sa verejnosti po prvýkrát predstavil 19.  6. 1969 v  miestnom dome osvety. Neobyčajná podpora (…) umožnila trom mladým ambicióznym autorom – Jozefovi Revallovi, Róbertovi Cyprichovi a  Milanovi Adamčiakovi – predviesť diela typu dnes vo svete najnovších a  ojedinelých experimentácií.“ Tento text publikoval časopis Hudobný život v  12. čísle svojho prvého ročníka. Bola to asi prvá verejná informácia o  umeleckom smerovaní Milana Adamčiaka, toho času študenta hudobnej vedy FF UK v  Bratislave. Autorkou textu som bola ja, Adamčiakova spolužiačka a  priateľka. V  tom čase som používala svoje rodné meno Vlasta Lorberová a bola som svedkom vzniku prvých Adamčiakových umeleckých prác, spoločných diel viacerých autorov, trojrozmerných partitúr, aleatorických záznamov hudby i  rodenia sa jeho textov, tzv. konkrétnej poézie na písacom stroji. Sledovala som aj jeho internacionálne kontakty, včítane Johna Cagea a Anestisa Logothetisa, ktoré vtedy nemal nikto iný z  našej generácie. O  jeho bohatej korešpondencii svedčí napokon i koláž vytvorená z  adries jemu adresovanej pošty reprodukovaná na obálke recenzovaného CD. 

Milan Adamčiak mal úžasnú predstavivosť. Ani nie tak hudobnú ako mimohudobnú, výtvarnú, literárnu, divadelno-happeningovú. Z  každej najobyčajnejšej veci dokázal vytvoriť zaujímavý artefakt, zmeniť ju na umelecký objekt. Kto navštívil v  Slovenskej národnej galérii krátko po jeho smrti, v  r.  2017, retrospektívnu výstavu Adamčiak, začni!, nevyšiel azda z  úžasu nad jeho rôznorodosťou a  vynaliezavosťou. A  tento konceptuálny umelec disponoval – každopádne aspoň na začiatku svojej cesty – okrem závideniahodnej predstavivosti ešte niečím dôležitým: akoby nemerateľným časom a  nákazlivou, priam detinskou hravosťou. Dokázal sa hrať s  neexistujúcou loptou, riešiť rošádu na neexistujúcej šachovnici, zbierať ako hodváb krehké zápalkové etikety a  z  písaných a  tlačených písmeniek tvoriť artefakty. 

Klepkajúc po nociach na kufríkovom písacom stroji v  internáte v  Mlynskej doline – a  nikto sa nikdy nesťažoval na rušenie nočného pokoja –, vznikali jeho zošitky formátu A6, ktoré zopínal do mäkkého vonkajšieho obalu zo zeleného papiera. Ich autorom bol jama (ja Milan Adamčiak), signum, ktoré používal od 60. rokov minulého storočia. Texty minulý rok zaobalila hudbou a  nahrala pre Real Music House Eva Šušková s kolegami.

To, čo Šušková skomponovala k Adamčiakovým textom konkrétnej poézie, evokuje na prvé počutie jej moment otvorenosti a  nezávislosti. Osemnásť rôznorodých konštelácií písmen, slov, viet a myšlienok dostalo virtuózne i  kantabilné, zvukové a štýlové plochy. Nie je potrebné snažiť sa textom obsahovo porozumieť, Šuškovú a  jej komorný interpretačný aparát treba skôr otvorene počúvať, vnímať, pozorovať, čo sa deje. 

Tak ako sa dokázal Adamčiak počas klepkania na písacom stroji stratiť v  nekonečnom univerze umenia slobody, takisto slobodne poňala Eva Šušková úlohu hudobnej realizátorky. Víťazstvo albumu Šušková/Adamčiak – Konštelácie/Permutácie v  kategórii Klasická hudba na tohoročných Radio_Head Awards je odmenou za interpretáciu i za odvahu prísť na trh s  týmto hudobným kozmom. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 09/2025.)